Strážkyňa lesov

Prológ

Bola som zúfalá. Necítila som nič, len zúfalstvo. A aj to už začínala nahradzovať prázdnota. Frolla ma zradila... Moja jediná matka by dovolila, aby mi bolo tak strašným spôsobom ublížené. Nie! Nemohla som...Nechcela...

Zakázaná krajina. Bezmenná. Domov démonov a nečistých bytostí. A teraz aj môj domov. Domov? Prišla som sem umrieť...

Túlala som sa a blúdila už niekoľko dní. Boli tu také sivé a smutné... Cítila som, ako zo mňa po troškách odchádzajú posledné sily, a že začínam umierať. Vraví sa, že pri umieraní sa vám pred očami premietne celý váš život. Všetko v zlomku sekundy, všetky rozhodnutia a výnimočné momenty.

Nie je to však pravda. Umieranie je prázdne. Nebolí, len vyprázdňuje.

Prichádzal večer jedného z tých nekonečných dní a ja som sa z posledných síl doplazila k okrúhlej skale, vytŕčajúcej zo zeme. Oprela som sa o ňu a zavrela som oči. Tu som mala vydýchnuť posledný raz.

„...ľúbi, ale je to bolesť..." nieslo sa vzduchom. Svet to šepotal.

Čo to? Čo to má znamenať? Moja unavená myseľ počuje veci, ktoré nie sú, či je to niečo iné?

Pomaly som upadla do posledného spánku.

Nikdy som o smrti nepremýšľala nejako hlbšie. Jednoznačne som neverila na miesta, ako je nebo či peklo. Nikdy by mi preto nebolo bývalo ani napadlo, že skončím práve v pekle.

Ležala som na posteli, zamotaná do smradľavých kožušín bezmenných, odporných bytostí. Moje šaty boli preč. Miesto nich som bola navlečená v šatách z jemnej, čiernej kože. Opatrne som sa pohla a zistila som, že ruky ani nohy zviazané nemám. Vstala som teda a znechutene si uvedomila, že pripútaná predsa len som. Z môjho pása sa tiahla hrubá reťaz, ktorá bola pripútaná k podlahe pod posteľou cez dieru, ktorá bola v posteli asi pre tento účel spravená. Zvláštne bolo, že reťaz nič nevážila.

Vyzrela som z okna. Bola som zavretá vysoko vo veži. Kam oko dohliadlo, všade bola len láva. V diaľke sedel na sopke sopečný drak, chrliaci ďalšiu lávu a popol.

Zaujímalo ma, či sa dá v smrti umrieť, a čo je ešte ďalej. Nemám čo stratiť, tak prečo to nevyskúšať...? Skočím z veže...? Alebo...

Môj pohľad sa zachytil o dvere. Zaujalo ma to. Dá sa odtiaľto aj odísť? Zvláštne... Kam asi vedú?

Vydala som sa k nim a otvorila ich. Vydýchla som si, boli odomknuté a nikde nikoho nebolo. Prekročila som prah izby, keď vtom sa ozvalo príšerné škrípanie a reťaz sa začala sťahovať. O malý moment som ležala pripútaná k posteli a modlila sa, aby zovretia mojich pút povolilo. Reťaz sa mi okolo pása stiahla a mučila ma veľmi zvláštnou bolesťou. Tak toto je teda to peklo... Vzali mi slobodu a vymysleli na mňa bolesť, ktorú ešte nepoznám... Prečo, prečo, prečo?

No i tak som svoje rozhodnutie umrieť neľutovala. Zvláštne bolo jedine, že som sa cítila tak... živo. Akoby... akoby... som ani neumrela.

Z chodby sa niesli zvuky krokov. Boli ťažké, akoby patrili niekomu obrovitému. Ich pôvodca na seba nenechal dlho čakať.

Vošiel cez dvere. On. Mal najmenej tri metre, čiernu pokožku, žiarivo červené oči, prudko kontrastujúce s jeho vlasmi farby mora, ktoré mu v drobných zapletených copíkoch viseli po pás. Tie jeho kruté oči ma prepichávali a trhali na časti, a ja som mu nebola schopná vzdorovať. Mal na sebe čierne brnenie a kopu najrôznejších zbraní, ktoré boli skôr mučiacimi nástrojmi. Rozoklaným jazykom si prešiel po perách a s obrovitou, sedemprstou rukou, zavrel za sebou dvere. Jeho ruka s masívnymi svalmi bola hrubšia ako môj pás. Bol obrovský, desivý, a nepredstaviteľne mocný. Čím som bola ja teraz, oproti nemu?

*****

Ďakujem za prečítanie, dúfam že sa zatiaľ páči :)

Dlhú dobu som nepísala žiadne komenty k jednotlivým kapitolám, ale myslím žeby som sa mala k pár veciam vyjadriť.

Keďže niektoré časti som písala naozaj brutálne dávno, sú brutálne infantilné a sú napísané tak...slabšie :) (samotný nápad-elfka a jednorožec, ale no tak :) ). Iné časti sú zase veľmi nevhodné, nechutné a kruté. Keďže nepíšem rad-radom, môžu sa vyskytnúť drobné logické chyby v deji a v charakteroch postáv- poprosím ma na to vždy upozorniť, mám toho napísaného už toľko, že sa v mi v detailoch zle orientuje.

Keďže som perfekcionista, neustále sa vraciam k už publikovaným častiam a občas niečo zmením. Väčšinou sa jedná len o drobnú zmenu slovosledu a výrazov, ak sa vyskytne nejaký zásadný zvrat, upozorním na to :).

Tak, enjoy the story :)

skyllaba