Strážkyňa lesov

8. Kapitola

Keď som sa prebrala, visela som spútaná prevesená cez koňa. Cválali sme a zo mňa stekala krv. Po kvapkách vyznačovala za mnou krvavý chodník.

Pohla som sa. Každá čiastočka môjho tela bolestivo protestovala. Pri živote ma držala už len moja nesmrteľnosť. Bolesť a chlad z unikajúcej krvi boli neznesiteľné. No ja som svoju slabosť priznať odmietala. Skúsila som pohnúť zlomenou ľavou rukou. Nešlo to. Bola pevne spútaná, s kosťou stále vytŕčajúcou von.

„Smrť!" zasyčala som nenávistne. Nie pre mňa, ale pre nich. Neviem, kde sa vo mne vzala táto zloba.

„Neumrieš." odpovedal mi pokojný hlas môjho jazdca. Toho istého, ktorý so mnou spal.

„Prebrala sa!" zakričal na neurčitú osobu.

Vedľa docválal starec: „Mali by sme zastaviť."

Kone zastavili a mňa stiahli na zem. Bola som rada, že som ešte dokázala stáť na nohách. Na prvý pohľad som vyzerala zlomene, no oči mi stále planuli tým istým divým plameňom.

„Nechajte ma ísť" skonštatovala som pokojne, potlačiac bolesť v mojom hlase.

Všetci len mlčali. Hľadeli na mňa majetnícke tváre mužov, ktorí dúfali že im raz pripadnem, a nenávistné tváre tých, ktorý mali niečo obviazané. Áno, presne tých som zranila. Bolo ich mnoho. Bolo mi to jedno. Túžila som len po slobode.

Podišla som k veliteľovi a natiahla k nemu ruky: „Zlož mi putá."

Len na mňa pozrel a pokrútil hlavou: „Nemôžem."

Stále som mala nad ľuďmi určitú výhodu, určitú nadvládu, na ktorú som mágiu nepotrebovala. Boli to moje oči. Teraz zelené ako tráva okolitých plání, so žltavým nádychom. Hľadeli až na dno každej duše a dokázali ovládať. Hľadela som mužovi hlboko do jeho očí. Poddal sa mi prekvapivo ľahko.

„Tezarius!" zvolal.

Nechápala som, čo tým myslí, až kým nepredstúpil starec: „Môj pane?"

„Zlož jej putá."

„Ale..."

„Hneď!"

Davom prebehlo prekvapené, až šokované zašumenie. Starec zúrivo zazeral na kapitána. Ten mi stále len zhypnotizovane hľadel do mojich očí.

Potrebovala som, aby konali rýchlo. Bola som slabá, veľmi slabá, a nadvláda nad druhým človekom mi uberala zo síl. Nie mnoho, no dosť na to aby mi to spolu s odtekajúcou krvou vzalo vedomie. Ja viem, robila som hroznú vec, nebolo dovolené ovládať toho druhého, no ja som bola v krajnej situácii, kde by mi obyčajné ovplyvňovanie, hoci dovolené, nepomohlo. Musela som...

Cítila som, ako mi putá povoľujú. Pútala ma starcova vôľa... Ale teraz... Teraz som voľná!

Striasla som zo seba putá. „Chcem koňa." vyhlásila som a panovačne čakala kým mi jedného privedú. Napriek bolesti ktorá ma teraz začínala spútavať temer tak mocne, ako putá ktoré mi boli sňaté pred chvíľou, som sa nevyliečila, hoci som mohla. Nemohla som dovoliť, aby títo ľudia uzreli mágiu. Aspoň nie teraz, nie dnes. Hoci ich čas možno raz príde.

Doviedli mi krásnu bielu kobylu. So záujmom som i ju prezrela. Pekná. S ňou to pôjde ľahko. Sedlo nemala, no musela som jej sňať uzdu. Potom som sa pravou, nezlomenou, i keď nemôžem povedať že úplne nezranenou rukou, chytila jej hrivy a vyšvihla sa jej na chrbát. Na zemi po mne ostala kaluž krvi a ja som pomaly opäť upadala do bezvedomia, no to sa nesmelo stať. Potľapkala som kobylu na krku a tá sa stočila smerom ,ktorým som potrebovala vyraziť.

„Vpred, rýchlo!" pošepkala som jej v jej reči.

Rozbehla sa. V ceste jej stojaci muži ledva stačili odskočiť a už sme boli na voľnom priestranstve. Voľné a slobodné. Nemohla som ale povedať, že už mám úplne vyhraté, pretože v tomto istom momente sa veliteľova myseľ oslobodila od mojej a ten len vykríkol príkaz na moje prenasledovanie.

Tretí lov sa začal, no tentoraz som prehrať neplánovala. Mágia mi tryskala z tela do mojej kobyly, dávajúc jej tak rýchlosť jednorožca. Koňovi by cesta odtiaľto do Tarionského lesa zabrala asi 6-7 dní, no jednorožec by to zvládol za pol dňa. A my to teraz zvládneme do zotmenia.

O malú chvíľu už prenasledovateľov nebolo vidieť. Vydýchla som si a kobylu zastavila. Zoskočila som z nej na zem a zvalila sa do trávy. Ona sa zatiaľ začala pokojne pásť. Cítila som sa tak sama, viac sama ako kedykoľvek predtým! Nikdy som nebola mimo lesov bez Luwienny... Chýbajú mi. Lesy aj Luwienna.

Zahnala som svoje clivé myšlienky a začala som sa sústrediť na dôležitejšie veci. Na svoje uzdravenie.

Chytila som si ľavú ruku pravou a začala ju naprávať. Vracala som za výdatnej pomoci mágie kosť na svoje miesto a rana sa pekne zacelila. Liečenie mágiou neznesiteľne bolí, ale už som si zvykla. Za tie roky liečenia lesných bytostí to ani inak nešlo. Ukrutná bolesť ktorú liečená bytosť cíti je okrem mágie ďalšou cenou za rýchle, nadprirodzené uzdravenie. Liečiteľ je schopný túto bolesť zobrať na seba, no i vykúpiť ju ďalšou mágiou... A ja mágiou neplytvám, rovnako ako nenechávam bytosti trpieť. Vyliečiť každú jednu labku ma stojí nadpozemskú bolesť.

Priložila som si ruky k polámaným rebrám a naposledy som vykašlala krv. Mágia, prúdiaca mi do pľúc a rebier dávala všetko do poriadku. Rebrá sa vrátili na svoje miesto a opäť zrástli a pľúca sa zacelili.

Vlastne, bolo nanajvýš nezvyčajné, že som dokázala liečiť sama seba. Zistila som to úplnou náhodou, keď som si tak mimochodom vyliečila poranený prst priložený na liečenej rane diviaka. Matku táto moja schopnosť na moje počudovanie veľmi rozčúlila.

Sama ma totiž učila, že samoliečba mágiou je od prírody nemožná. No v podstate ju nazúrilo všetko nezvyčajné, čo som dokázala okrem tých relatívne bežných vecí. Už pred nejakým časom som začala tušiť, že som viac výnimočná ako si to ja, matka alebo okolie pripúšťa.

Prechádzala som si rukami po odreninách a modrinách a tie jednoducho pod ich dotykom mizli. Na obrovskej modrine na bruchu, spôsobenej kopancami, som sa pristavila trochu dlhšie, pravdepodobne kvôli vnútorným zraneniam, no mágia vyliečila aj to. Teraz, keď som si uzavrela všetky rany, ucítila som ako sa mi do žíl vracia krv a teplo. Príjemný pocit.

„Pokračujeme?" spýtala som sa kobyly. Tá zdvihla hlavu a ustráchane m hovorí:

„Ako povieš, pani."

„Som Julivien. Máš aj ty nejaké meno? Pokračovať by som chcela síce čo najskôr, no nesieš ma ty, preto by si mala byť oddýchnutá."

„Volajú ma Zully. A môžeme vyraziť... Aj hneď." prehovorila kobyla, očividne zaskočená takým záujmom o ňu.

Vyskočila som jej na chrbát a pokračovali sme v ceste. Ako sa začalo stmievať, po hodinách zbesilo rýchlej, ale pritom veľmi obozretnej jazdy sme tam boli. Tarionský les sa črtal kúsok pred nami.