Strážkyňa lesov

25. Kapitola

Stála som v sále s putami na rukách. Hneď za mňou stál takmer čierny Tezarius a predo mnou na tróne sedel pán Tarionu Nehrian so sýto fialovou pokožkou. Jeho syn mal jemne bledší fialový odtieň. V miestnosti vládlo hrobové ticho.

Celá situácia pôsobila nesmierne komicky. Prevrátila som očami.

"Takže... vec sa má takto." začala som otrávene, "nedala som si veľmi záležať na tom kúzle, ktoré zastavilo kliatbu. Kto vie, koľko vydrží..."

Ako na zavolanie, vzduch v sále sa zavlnil a zapraskal mágiou. Všetci zasiahnutí kliatbou chytili o kúsok sýtejší odtieň. V Nehrianových očiach sa zjavila panika.

"A jejda. Asi som si naozaj nedala záležať" prehodila som nedbalo. Mala som čo robiť, aby som nevyprskla od smiechu.

Dvere do sály sa rozrazili. Dnu vbehla Rayleen. V šoku vyvalila oči na celú situáciu. Zalapala po dychu.

"Čo sa to tu sakra deje?" zajačala. "Ty! " namierila na mňa ukazovák, "Čo si to spravila?"

"A čo je teba do toho?" spýtala som sa pokojne. Rayleenina tvár chytila naozaj červený odtieň. Bola som celkom prekvapená, že aj Rayleen nebola fialová.

"Vy-pad-ni od-tiaľ-to!" ako víchor sa okolo mňa prehnal Nehrianov syn, pekne fialový, schmatol Rayleen a tlačil ju von zo sály, "kým sa ti niečo nestane!"

Keď Rayleen vyhodil, otočil sa smerom ku mne a zakričal do sály: "Fajn. Pochopili sme. Tezarius?"

Putá padli na zem. Hneď som sa po ne zohla a zastrčila si ich za opasok. Zmizli, boli už moje.

Natiahla som ruku k Tezariovi: "Opál."

"Hej, hej, hej! Čo to má znamenať? Nepočúvaj jeho, ale mňa!" húkal Nehrian. "Nič jej nedávaj!"

Tezarius naňho pozrel, maximálne otrávený pohľad v očiach, a siahol si do predného vrecka na nohaviciach, odkiaľ vytiahol opál. Fuj.

Podal mi ho, absolútne ignorujúc pána ľudí. Trochu ho zatriaslo od zlosti, ale inak neprotestoval. Raz darmo, Tezarius bol starý, pokrytecký a sebecký zbabelec bez štipky cti. Pre svoj úbohý život by spravil čokoľvek.

"Starý blázon! Ako teraz zrušíš kliatbu?" jačal Nehrian.

Zvonivo som sa zasmiala: "Takto!" a luskla som prstami.

Fialová farba sa pomaly začala sťahovať z kože. Ustupovala od nôh nahor. V momente, ako mužom ostali fialové len tváre, zamyslela som sa. V duchu som sa zákerne pousmiala. Dobre, vedela som, že by som nemala. Ale nedalo sa odolať. Nenápadne som fúkla do vzduchu štipku mágie. Runy na okamih vzplanuli.

Nehrianovi a jeho synovi sa fialová nahrnula do očí a sfarbila im dúhovky. Ostatným zasiahnutým som však kliatbu stiahla úplne. Chcela som potrestať hlavne Nehriana, tak prečo nepotrestať celý jeho rod?

"Tú kliatbu by som v živote nedokázal zrušiť, bola príliš silná." hlesol ospravedlňujúco Tezarius.

Takže, situácia teraz bola asi takáto: Tezarius sa plazil čo najďalej odo mňa, Nehrian predo mnou na tróne sa triasol od zúrivosti a jeho syn okolo mňa opovržlivo prešiel a opäť sa postavil vedľa otca. Stráže sa postupne ukľudňovali z ich panického záchvatu.

Zakrútila som hlavou: "Bolo vám to treba?"

Nehrian sa oprel čelom o ruku a neveriacky krútil hlavou. Všetko sa to stalo tak neuveriteľne rýchlo! Pozrel bokom na syna a opäť na mňa. Zrazu, zreničky sa mu rozšírili, a pomaly sa vrátil pohľadom späť na syna. Uvedomil si to.