Strážkyňa lesov

11. Kapitola

Konečne sme dorazili do stredu lesa. Bol podvečer siedmeho dňa môjho pobytu v lese a mňa sa zmocňoval značný nepokoj. Hoci som zo seba vyžmýkala všetku mágiu od Matky prírody, bola som dosť sebecká na to, aby som runy nechala na pokoji a poistila sa tak proti prípadným nepríjemnostiam s Pánom lesa. Mala by som si byť sebou istá, no...

Nadýchla som sa a vstúpila do stredu lesa. Vždy to bývala malá, dokonale okrúhla lúka s jediným obrovitánskym stromom v strede. Oproti okolitým stromom bola lúka značne znížená, aby Strom stredu lesa nevytŕčal spomedzi ostatné. Hneď som ho zbadala. Pána toho lesa. Minotaurus, bojovník.

Až doteraz som netušila, že je vôbec možné, aby bol Pán lesa starý. Aby sa rozumelo, starý bol vlastne temer každý Pán lesa. Tento bol však jediný, ktorého som kedy videla, čo staro aj vyzeral.

Niekomu by to možno prišlo komické, no opieral sa o paličku. Chudé ruky s ovisnutou kožou a rozpadnutými svalmi boli pokryté stareckými škvrnami . Pohľad mal kalný a jeden roh odlomený. Srsť mal viac bielu ako hnedú, a celý sa, opierajúc o paličku, triasol. Klesla som pred ním na koleno.

Nenávidela som to, no niektorí Páni, s ktorými som mala tú česť ešte v rannejších rokoch života, mi tento znak úcty ku nim veľmi kruto a hlboko zakorenili v mysli. A Frolla ich nechala...

„Vstaň, Strážkyňa. Ideš neskoro, ale predsa."

„Prišla som všetko napraviť. Som Julivien, dcéra..."

„Frolly. Viem, viem. Bojím sa však, že ideš príliš neskoro. Umieram. Môj koniec sa neodvratne blíži."

„Si predsa nesmrteľný, nemôžeš umrieť na starobu, vlastne ani starnúť by si nemal!"

„Svoju nesmrteľnosť som musel darovať Hranici, keď som ju naposledy podvihoval. Odvtedy len chradneme... Všetci traja- ja, les aj Hranica. Čokoľvek spravíš, je to márne- starobu nezastavíš, a les umrie so mnou." preniesol na počudovanie rozvážnym a pokojným hlasom.

„Nie..." hlesla som len zúfalo. Na viac som sa nedokázala zmôcť. „Musí... musí... musí tu byť aj nejaká možnosť! Nejaké východisko! Les nemôže mať takýto koniec!" Pán lesa sa usmial. Nie smutne, ani unavene alebo bezmocne. Bol to ten úsmev, ktorý som u Pánov poznala, nenávidela a bála sa ho. Ten úsmev, ktorý vyjadroval, že všetko naokolo je ich. Chápala som, čo mi tým úsmevom hovorí. Práve mi vysvetlil, ako je možné zachrániť les. Cúvla som od zhnusenia.

„Nie" hlesli moje pery. „Prečo práve ja?"

„Víly už nie sú. A tie krvavé i bludičky sú nepoužiteľné."

Zakusla som si do pery. Vedela som, že má pravdu, no nechcela som, aby ju mal. Rozhodla som sa, že to skúsim odložiť na neskôr.

„Koľko času ti ostáva?"

„Tak... tri, štyri, možno päť, rokov?"

„Takže túto záležitosť vyriešime až potom, čo vyriešime tú s ľuďmi."

„O tom ale nerozhoduješ ty." stál hneď predo mnou a krivo sa usmieval. Hnusný starec! Čo si neuvedomuje svoju odpornosť?

Samozrejme, bol to pán Lesa, a takéto správanie som teda očakávala, no nečakala som že bude taký starý a taký hnusný. V duchu som sa pochválila za moje rozhodnutie nechať runy nedotknuté. A už sa opakoval starý známy scenár.

Schmatol ma za ruky a hodil o zem. Bola som pripravená, a tak som sa len odrazila, pristála na nohách, vytasila dýku a priložila mu ju pod krk. Bolo to čisté a rýchle, mágiu som nakoniec ani nepotrebovala, starec nechcel plytvať svojou vlastnou a bol príliš slabý aby ma mohol premôcť alebo sa brániť. Alebo nie?