Strážkyňa lesov

19. Kapitola

Mohla by som utiecť, samozrejme, no nechcela som riskovať, žeby sa niektorému šípu podarilo zasiahnuť mňa alebo Zully, či mrhať mágiou na také vysávajúce kúzlo, ako ochranná bublina. A také liečenie býva náročnejšie a bolestivejšie ako to, že zabránim týmto ľuďom, aby nám vôbec ublížili.

„Ak ma teraz necháte ísť ďalej, bez ďalšieho zdržovania, sľubujem, že sa vám nič nestane." preriekol môj nevinný, podráždene znejúci hlas, do okolitého napätého prostredia.

Sekundu na to zostalo absolútne ticho, možno nejakým spôsobom šokované, no ďalšiu sekundu z chlapov opadla všetka nervozita a začali sa nahlas chechtať.

„To máme ale dneska úlovok! Ženská!" vykríkol jeden rozšafne a priskočil k Zully, zabudnúc na to, že pred chvíľou bol svedkom mágie, ilúzie.

Chytil ma okolo pása, na čo ma striaslo od zhnusenia, a pokúsil sa ma stiahnuť z koňa. Stačili dva hladké seky, a muž prišiel o obe ruky. Šokovane, skuvíňajúc od bolesti, padol na zem, a jeho ruky dopadli vedľa neho. Vykrváca. Vedela som, že týmto počinom vyvolám otvorený konflikt, no k nemu by to aj tak dospelo, takže som nemala na čo čakať. Títo lupiči jednoducho nechceli byť rozumní.

Bleskovo som si odopla plášť a skočila dozadu, na zem. Plášť ostal prevesený cez Zully, chrániac ju tak vďaka jednoduchému ochrannému kúzlu, čo som doňho narýchlo vložila cez Ker, runu ochrany, pred akýmikoľvek šípmi. V momente, ako sa moje nohy dotkli zeme, sa na mňa zosypala spŕška šípov.

Vyhla som sa, ktorým sa dalo, a zvyšok som poodrážala dýkami. Pár sa ich odrazilo aj od môjho plášťa, preveseného cez Zully. Ľavou rukou som šklbla prudko dohora, a keďže dýku som v nej držala otočenú smerom nadol, podrezala hrdlo najbližšie stojacemu chlapovi. Do tohto všetkého bolo počuť vrieskanie jedného zúfalca, ktorý si neuvedomoval, aký je smiešny:

„Nestrieľajte! Nestrieľajte! Chcem ju živú, počujete?"

Lupiči neboli schopní ubrániť sa mi. Čo okamih, to padol k zemi ďalší z nich. Mojou prednosťou nebola sila, ale rýchlosť a mrštnosť. Nakoniec predo mnou stál posledný bandita, ten, ktorý ma chcel živú. V ruke držal mohutnú sekeru, veľmi ťažkú, a pohŕdavo a sebaisto hľadel na moje dve dýky. V daždi šípov som sa k nemu vydala, tentoraz pomalým krokom a s démonickým úsmevom na tvári.

Rozkročil sa, a pripravil si sekeru. Ja som sa rozohnala, a z otočky som mu sekeru pravou dýkou rozťala napriek tomu, že i porisko bolo železné. Nasledujúcim pohybom, opäť prudkým trhnutím ľavou dýkou dohora, som mu rozpárala brucho. Klesol na kolená, a otrasene sa zaň chytil, snažiac sa zabrániť svojim vnútornostiam, aby vypadli na trávu. Zbytočne.

Teraz som svoju pozornosť upriamila na lukostrelcov. Moje zmysly vyhľadali prvého z nich. Sedel na strome, priamo nado mnou. Zamierila som, a vrhla po ňom dýku. Ustúpila som o krok, a presne na miesto, kde som pred chvíľou stála, dopadlo telo. Pri dopade nepríjemne zaprašťalo. Ďalších troch lukostrelcov čakal podobný osud.

Stála som tam, uprostred krvavého kúpeľa, a mlhavo som si uvedomovala, že som to spôsobila ja. Keďže som to z môjho hľadiska považovala za spravodlivé a správne, len som pokrčila plecami a vytiahla som dýku z posledného tela. Krv z nej som utrela do svojich snehobielych šatov, no tá sa do nich nevsiakla, len po nich stiekla a kvapkala zo mňa na zem.

Starostlivo som sa otočila k Zully a obzrela som si ju. Nespokojne som pokrútila hlavou, keď som videla kvapky ľudskej krvi, ktoré potriesnili jej snehobielu srsť. Ináč bola bez zranenia. Nemala som ani potuchy, ako ešte mokrú, lepkavú krv odstrániť, a tak som sa rozhodla nechať ju tak, a keď uschne, zoškriabať ju.