Strážkyňa lesov

7. Kapitola

Prebrala som sa uprostred noci. Bola som vonku. Hrozne som sa triasla od zimy, pretože ma nezohrievala žiadna mágia. Nikto ma neprikryl, ležala som tam len ako skrehnutá kôpka nešťastia. Neďaleko, asi ma strážil, sedel ten mladý veliteľ, ktorého som opľula. Posadila som sa.

Okamžite na mňa zhliadol a podišiel ku mne.

„Nechaj ma ísť" ledva som vykoktala pomedzi moje skrehnuté, trasúce sa pery.

„Je ti zima?" opýtal sa starostlivo, akoby prepočujúc moju predchádzajúcu požiadavku.

„Nechaj ma ísť" zopakovala som.

Odopol si plášť a prehodil ho cezo mňa. Hneď som ho zo seba zhodila.

„Radšej umriem, ako by som mala prijať hocičo od teba alebo tvojich ľudí!"

Ticho sa zasmial: „Zima ťa nezabije, pokiaľ viem. Si elfka. Príjemný pocit to ale rozhodne nie je, však?"

Neodpovedala som. Po chvíli som si to však naoko rozmyslela: „Chcem ísť do stanu. Rozviaž mi nohy."

„Fajn." povedal, a vstal. Ja som sa potešila, že mi naozaj zloží jedny putá, no on ma namiesto toho len zdvihol na ruky a odniesol do stanu. Položil ma tam na kožušinové lôžko a starostlivo prikryl.

Sadol si zas vedľa mňa. Ja som sa napriek všetkým kožušinám neprestávala triasť. Nemala som ako svojim ľadovým telom vyhriať tieto studené kožušiny.

Ten muž ma so záujmom sledoval, a po dosť dlhej chvíli mojej triašky vkĺzol ku mne a objal ma. Cítila som, ako ho striaslo, keď sa ma dotkol, taká som bola ľadová. A cítila som aj jeho teplo, ktoré sa mi začínalo šíriť do tela. Bolo to príjemné, to áno, priznávam, no nemohla som to dovoliť. Keďže už som sa nemala ako brániť, začala som sa aspoň metať a kričať. Veľmi šetrne mi zapchal ústa a ja som po chvíli, celá vyčerpaná, zaspala v jeho náručí.

Vstala som v momente, keď vyšlo slnko. Hneď som sa spamätala, kde som, a zhnusene som vyskočila z kožušín a z objatia toho človeka. Padla som na zem, pretože putá mi bránili v nejakom väčšom pohybe. Našťastie, naokolo rozložené kožušiny utlmili môj dopad a ten muž sa len nepokojne zamrvil v spánku. Nezobudil sa, napriek mojej prudkej reakcii.

Bol mladý, tmavovlasý a veľmi dobre stavaný. V kútiku svojej duše som sa chcela vyzliecť, ľahnúť si k nemu naspäť a nechať ho robiť si so mnou, čo sa mu zapáči. Frolla ešte stále nedokázala vytĺcť zo mňa tento kúsok mojej osobnosti, ktorý ju tak desil a znechucoval.

Teraz som však svojmu nutkaniu odolala. Víťazoslávne som sa pousmiala. Vytiahla som si z jeho vecí, odložených vedľa lôžka z kožušín, dlhú dýku. Meč bol pre mňa príliš ťažký, príliš zle ukovaný a príliš zle vyvážený.

Zohla som sa a začala si prerezávať putá na nohách. Prirodzene, nie tie magické, len tie lanové. Šlo to sťažka, nôž bol pre mňa príliš tupý, nebola som na tak tupú zbraň navyknutá. Po malej chvíľke snahy sa však lanové putá skĺzli na podlahu a moje nohy boli voľné. Teda aspoň sčasti, keď som si odmyslela tie magické spútavače.

Sadla som si, dýku prechytila medzi kolená a oslobodila som si ruky aspoň od lán. Výborne. Teraz som bola voľná najviac, ako to v danom momente šlo. Ujdem na slobodu!

Bola som v stane sama, len so spiacim mužom. Vonku, pred vchodom do stanu, stali stráže. Bolo mi jasné, že tade to nepôjde. Slnko bolo napravo odo mňa, zatiaľ čo za mojim chrbtom stáli stráže. Luwienna bola smerom na sever, čiže priamo. Teraz už som sa len potrebovala dostať ku nej tak, aby ma nikto nechytil a aby ľudia Luwiennu nezbadali. To sa nesmie stať za žiadnych okolností!