Strážkyňa lesov

20. Kapitola

Bolo neskoré poludnie. Dnešný deň bol maximálne nezáživný, pozostával len z monotónnej jazdy tryskom a z dvoch spomalení pri prechádzaní cez dve ľudské mestá. Obe boli zarážajúco podobné tomu prvému. Kamenné, chladné a pokrútené. Ľudské mestá som neľúbila. Bude Er'iborion tiež taký?

Práve som vystúpila na vrchol svahu, po ktorom sa cesta krútila, a ako na zavolanie sa mi ponúkla odpoveď na moju otázku. Áno, i Er'iborion je taký. Kamenný, a nevľúdny. Samozrejme, isté rozdiely tu badať boli.

Veže i múry boli vyššie a mohutnejšie, a brána precíznejšie a krajšie vyrobená. Okolie mesta tvorili tiež políčka, no rástli na ňom len zvláštne kríky či zakrpatené stromy, plaziace sa po svojich oporách. Strážcovia pri bráne boli krajšie oblečení, a podľa radu pred bránou, kontrolovali prísnejšie. V strede mesta sa očividne týčila nejaká obrovská kamenná stavba.

Zamyslene som si vyzliekla plášť. Tu sa začínala časť môjho poslania, kde som mala byť sebou. Bolo by zbytočné robiť rôzne okľuky, vydám sa rovno za kráľom. Nechala som sa Zully odviezť ešte malý kúsok pred bránu, a tam z nej zosadla.

„Bež" šepla som jej „máš slobodu. Nalož s ňou, ako najlepšie budeš vedieť. Choď slobodná."

Kým stihla zaprotestovať, vnorila som sa do davu. Plášť so stále živým kúzlom ochrany som nechala prehodený cez Zully. Ľudia v dave si ma najskôr nevšímali, no po pár okamihoch mi začali tvoriť ustrašený koridor. Pokojne a sebaisto som ním prechádzala, až kým som nenarazila na stráže. Zastali mi cestu a bez akéhokoľvek otáľania ma oslovili:

„Kto si? Prečo si sa rozhodla poctiť svojou návštevou naše mesto?"

Tieto otázky neboli myslené zle. Nie, kdeže. Ako som vyrozumela z myslí vojakov, ľudia boli radi každému elfovi, ktorá k nim zavítal. Elfovia totiž prinášali novinky zo sveta či predvádzali svoje zručnosti. Mňa asi, napriek bosým nohám, odhadovali na drahú spoločníčku a oči im žiarili, ako na mňa hľadeli.

Zľahka som sa usmiala a udala som svoj pôvod: „Som Strážkyňa lesov. Idem za pánom či kráľom Tarionu, s požiadavkou od Matky prírody."

Jeden zo strážcov sa nervózne zasmial: "Slečna má zmysel pre humor?"

Na kratučký okamih som rozžiarila všetky svoje runy. Nenapadol mi lepší, rýchlejší a účinnejší spôsob, ako demonštrovaťsvoj pôvod.

Úsmevy ľudí naokolo hneď povädli. Bola som... bytosťou z ich legiend. Niečím, čo sa vzpieralo ich chápaniu. Nemala som právo chodiť medzi nimi slobodná.

Všetci sa napli v očakávaní, že ma vojaci vezmú, a niekde uväznia až do konca môjho nesmrteľného života. A skutočne, tí na seba nenechali dlho čakať. Z úst sa im však rinuli slová, rozporuplné k ich ľudským myšlienkam, k ich skutočným.

Moja myseľ im nenanútila, aby ma neuväznili. Nie, kdeže, to by bolo príliš náročne. Len sa nechali presvedčiť, aby ma pred mojim uväznením videl aj ich kráľ.

„Musíš... musíš... musíš ísť s nami." bojoval jeden so strážcov s mojou vôľou.

„Nie." zaprotestoval hneď nato druhý. „Najskôr ju musíme ukázať pánovi Tarionu, aby rozhodol, čo s ňou."

Prvý strážca otvoril ústa, akoby sa chystal protestovať, no hneď ich zavrel. Jeho vôľa sa prispôsobila tej mojej. Pokynul svojmu druhovi:

„Ber ju. Ja tu ostanem."

Pobavene som sledovala, ako mi dotyčný strážca roztrasene nasadzuje na ruky ťažké železné okovy, a ako mu odľahlo, keď som v nich mala pevne uzamknuté ruky. Chudák, nemal ani potuchy, že nie je nič jednoduchšie ako roztrhnúť železo ukované ľuďmi. Posledný krát okovami zatriasol, aby sa uistil, že sú dosť pevné, a pustil ich. Nečakala som, že sú také ťažké, a len vďaka tomu, že ma strážca stihol prichytiť, ma nestiahli na zem.

Videla som tomu strážcovi až na dno duše. Nešetrne som sa v nej prehrabávala, nedbajúc na to, že to nepochybne musel cítiť. Teraz som sama sebou a tak sa budem aj správať. Videla som v jeho mysli, že moja slabosť ho zaskočila. Odhalil tak moju slabinu, no ja som sa nikdy netajila tým, že fyzickou silou ani zďaleka neoplývam.

Viedol ma kľukatou spleťou pokrivených uličiek. Pridržiaval mi putá, aby ma neťahali k zemi. Šli sme mlčky, pretože čo som od neho potrebovala vedieť, som zistila z jeho mysle. A on sa ma príliš bál na to, aby so mnou dokázal nadviazať rozhovor. Ľudia nám zdvorilo, ale i ustrašene uhýbali z cesty. Všetci na mňa hľadeli a ukazovali si na mňa.

Bola som pre nich atrakciou, zábavou, ktorú potrebovali. Možno by sa bolo bývalo patrilo sklopiť hlavu a aspoň predstierať pokoru, no mne sa nechcelo. Svojim neprirodzene prázdnym pohľadom som strašila aspoň deti. Po malej chvíle mojej cesty do hradu som začínala ľutovať, že som si nechala nasadiť putá. Že som radšej nepresvedčila stráže. Alebo že som nevošla do mesta v utajení a neodhalila sa až pred tarionským pánom.

Išli sme asi trištvrte hodinu a ja som sa začínala cítiť zúrivo. Zvedavé pohľady ľudí navôkol ma urážali a provokovali. Zaťala som päste a prižmúrila oči, a sústredila som sa radšej na cestu. Takto je to najrýchlejšie, hovorila som si. Neprešla ani ďalšia štvrťhodina a stáli sme pred bránou do hradu. Bol ozrutný. To bolo prvé, čo mi pri pohľade naň napadlo. A chladný.

Bol celý postavený z neprirodzene čierneho kameňa, z ktorého sálal chlad. Vstupovalo sa doňho bránou, tiež kamennou, zdobenou železom. Na hradbách, v bráne, a vlastne všade tam boli vojaci. Celý hrad bol veľmi vysoký a veľmi rozľahlý, zaberal asi desatinu z celkovej rozlohy Er'iborionu. Môj strážca ma doviedol k hradnej posádke pri bráne. Spýtavo na neho pohliadli.

„Na!" zvolal a vtisol jednému z posádky do rúk moje putá. Prudko to so mnou šklblo.

„Mohol by si nám to vysvetliť, kapitán?"

„Čo chcete vysvetľovať?" začudoval sa môj strážca úprimne. „No veď predsa ju odveďte k nášmu vládcovi." povedal, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.

Prudko sa zvrtol na päte, a zmizol do davu.

„Čo?" nechápavo za ním civela posádka.

Vojak, držiaci moje putá, sa nejako pozabudol a pustil ich. Prekvapenú ma stiahli k zemi. Rýchlo som sa začala zbierať, no bolo to zbytočné. Ja som bola možno tak dva razy ťažká, ako táto hrubá ľudská robota, tieto okovy.

„Dávaj pozor!" sucho skonštatoval jeden z nich a zdvihol ma aj s putami zo zeme.

„Čo teraz s tebou?" mrmlal si viac menej pre seba. Názor väzňa pre neho nebol dostatočne významný.

„K vášmu pánovi." hlesla som napriek tomu. Moje oči sa už hrabali v mužovej mysli.

„No samozrejme, ku kráľovi!" plesol sa muž po čele. „Že mi to hneď nenapadlo! Poď, poď!"

Vtiahol ma na nádvorie. Ako som naň vkročila, objal ma neľútostný chlad a samota. Tento čierny kameň neprepúšťal mágiu. Bola som, po prvýkrát v živote, úplne odrezaná od lesov. Zaprotestovala som, a nechcela som pokračovať, no muž ma za moje putá ťahal ďalej.

Začala som sa zúrivo brániť, načo sa mi dostalo tak prudkého trhnutia, že som skončila na zemi. Len posledné zvyšky sebazáchovy mi zabránili otvoriť runy, svoju jedinú možnosť mágie na tomto hrade. Mágia rún nepochádzala od Matky prírody, ale z toho istého miesta, odkiaľ ju čerpala samotná Matka. Upokojila som sa teda a nemo, bez odporu, som sa nechala viesť do útrob hradu.