Strážkyňa lesov

15. Kapitola

V skutočnosti som nič nejedla už asi tri, možno štyri dni. Stávalo sa mi to bežne, jednoducho som zabúdala, nestíhala, alebo nič nenašla. Vyzerala som kvôli tomu naozaj príšerne, bola som naozaj veľmi, veľmi chudá, a ani všetka tá mágia, ktorú som rozdávala, tomu veľmi nepomáhala.

Ešteže môj plášť teraz skrýval pred ľuďmi moju vyziabnutosť. V tomto momente som bola odhodlaná vpratať do seba aj polovicu tej srny, a časť z mojich kriviek by sa mi mala vrátiť.

Strom za mojim chrbtom bol naozaj nezvyčajný. Nebol mŕtvy, no necítila som z neho ani život. Bol niečím ako medveď počas zimného spánku. Napriek tomu, že začínala jar, nemal na sebe jediného púčika, ktorý by predstavoval znovuzrodenie zašlej krásy jeho kedysi košatej koruny. Zvláštne, naozaj zvláštne.

Mohol by strom takto gniaviť jeho nesmierny, pre strom nepredstaviteľne vysoký vek, ktorý z neho sálal? Mohol? Tu je ten zádrhel, pretože ja si myslím, že nie. Vek stromy negniavi, ale zabíja.Nie sú ľuďmi, a teda nemôžu mať ľudský osud.

Z úvah ma zrazu náhle vytrhol Rehain, ktorý zadychčane pribehol s odtrhnutou opratou v ruke:

„Ivianna! Ivianna! Tvoj kôň mi ušiel! Pozri, pretrhol opraty, a nedá sa mi chytiť. Prosím, poď to skúsiť ty, azda teba poslúchne."

Zasmiala som sa: „Nechaj ju tak, ona, Zully, neutečie. Je slobodná rovnako ako ja a to, že je so mnou,je jej voľba. Dala som jej na výber."

„Ako myslíš." trochu nesúhlasne mi kývol hlavou, no nehádal sa so mnou. Asi vedel, že by to nemalo zmysel.

Gawin si ku mne zatiaľ prisadol: „Si hladná?"

„To je slabé slovo, povedala by som."

Pokýval hlavou, akože rozumie: „Koľko si nejedla?"

„Tri, či štyri dni. Prvý deň bol najhorší, potom si aj princeznovský žalúdok zvykol."

Nesúhlasne pokrútil hlavou a ustarostene sa na mňa pozrel: „Povedz, aký bol tvoj život predtým? Prečo si ušla? A čo chceš vlastne teraz robiť?"

„Aký bol môj život?", začala som klamať. "Nuž, ako život každej elfskej princeznej. Mala som všetko, čo som chcela, aj keď som si to nezaslúžila. Tešila som sa zo života a robila som si, čo som chcela, bez akejkoľvek tvrdej ruky nado mnou. Bolo mi sveta žiť! Ach, aký dokonalý vedel život byť!

Nanešťastie, nič netrvá večne. Ani radosť, ani šťastie, a ani sloboda. Ja som elfka, a nás sa už mnoho nerodí. Nášmu mestu sa prestalo dariť, a mojim rodičom- áno, aj matke, prišlo ako jediné možné východisko predať ma. Som vzácnym tovarom, čo je pravda. Áno, doslova ma predať, hoci rodičia to nazvali „svadba s tým najlepším elfom, akého si si mohla želať". Lenže ja som si nepriala žiadneho!

Som príliš mladá na to, aby som sa vzdala slobody. Mala som to spraviť v pätnástich a žiť až do konca sveta neslobodná? A nešťastná? Až do konca vekov? Nie... Nie! Hrozila som, rozkazovala som, prosila som, plakala som, žobrala som, no nič nepomáhalo. Všetky moje pokusy o útek skončili neúspechom, lebo mi vzali koňa. Strácala som nádej, no nemala som odvahu ani právo na to vziať si život. A niečo vo mne sa stále odmietalo zlomiť a dovoliť mi zmieriť sa so svojim osudom.

Nejaká nepokojná, nezlomná časť mojej bytosti stále striehla, a hľadala okamih na útek. Okamih, ktorý bude kľúčom pre slobodu. A keď všetky moje nádeje pohasínali, keď mi ostal len žiaľ, smútok, zúfanie a drobná iskrička nádeje, príležitosť sa objavila. Od svojho budúceho manžela som dostala do daru krásnu bielu kobylku, Zully. A on trval na tom, že pricestovať k nemu môže jedine skvost.

„Najskvostnejší kôň mi prinesie tú najskvostnejšiu bytosť. To bude pohľad!". Tak vraj povedal. Nuž, ono by to určite bol býval nádherný pohľad, keby sme sa, samozrejme, unúvali aj so Zully dostaviť. Ten ale musí teraz peniť!" zakončila som roztopašne.

Ako dieťa, ktoré vykoná nejaké huncútstvo, s ktorým sa potom pochváli, hoci v očiach tých druhých to skôr vyznieva ako poriadna hlúposť, a nie ako niečo, s čím by sa mal niekto chváliť.

„Si veľmi vzpurná. Pomyslela si vôbec na to, aké následky môže mať tvoj útek pre ostatných? Pre tých, čo ťa milujú?"

„Nie." odsekla som. Krátko, ale kruto, jednoducho, ale pravdivo. Začala som sa do klamstva príliš vžívať. „Keby ma skutočne milovali, nikdy by ma nenútili spraviť nič, čo nechcem. Nie sú mi viac rodinou, a ja som sa vydala hľadať nový život. Niekde tam, v diaľke, v neznáme..."

„Si veľmi chladná. A krutá! Ako môžeš niečo takéto povedať? Ako ti niečo také môže vôbec napadnúť? Odvrhla si rodinu a všetko, čo si poznala, len preto, že od teba prvýkrát v tvojom živote niečo potrebovali? Len preto, že teraz to boli oni, závislí od teba a nie ty, závislá od nich?"

„Chladná? Krutá? Ja? Nie. Chceli mi vziať to, čo som milovala najviac, moju slobodu. Mala som právo brániť sa!"

„Tvoj život je nekonečný. Ako vieš, že by si ju nikdy nezískala späť?"

„A ako ty vieš, že by som ju späť získala?" spýtala som sa mierne, so smútkom.

„Ja..." zarazil sa, ako mi pohliadol do očí. Podarilo sa mi do nich nahnať toľko smútku, že by snáď rozplakal i kameň. „Prepáč. Nemyslel som to tak. Nevedel som. Ja..."

„To je v poriadku." usmiala som sa cez lesknúce oči. „Len ma neodsudzuj. Prosím. Každý žije svoj život najlepšie, ako dokáže. A ja som na konci so silami. Som prázdna. Všetko som nechala doma, pretože som sa necítila hodná nechať si z toho, čím som bola, čo i len omrvinku."

„To je mi ľúto. Naozaj."

„Och, nie, neľutuj ma. Poľutovaniahodná som bola len vtedy, keď ma viedli do toho prekliateho mesta, za ním. No vtedy, vtedy ma nikto nepoľutoval. A keby aj, aj tak som o to vlastne nestála!"

Hľadel na mňa úplne inými očami ako pred chvíľou. Pomaly som začínala ľutovať, že som sa do svojej vymyslenej postavy tak vžila. Asi sa v Gawinovi prebúdzal nejaký hrdinský pocit, že ma musí zachrániť, hoci nie je tak úplne isté, pred čím vlastne. Predo mnou samou? Pred životom, ktorý si Ivianna vybrala a ktorý podľa niektorých nemusí byť dosť dobrý?

„Vieš tancovať?"

„Prosím?" vytrhla ma náhla zmena témy zo zasnenia.

„Že či vieš tancovať. Alebo spievať. Po večeroch sa tu od istého času už dosť nudíme."

Mysľou mi prebleskovali spomienky. Víly. Svit mesiaca. Neohnutá tráva. Frolla. Jej príbehy, príliš jemné na jej masívne hrdlo. „Obávam sa, že som príliš unavená." jemne som sa usmiala. „Ale no tak. Len chvíľočku. To hádam zvládneš?" dobiedzal Gawin.

„Zvládnem, nezvládnem... Nie som žiadna potulná umelkyňa, živiaca sa tancom! Som váš hosť, a takmer umieram od únavy a hladu. Kam zmizla povestná ľudská pohostinnosť a zdvorilosť?"

Kým stihol Gawin vôbec otvoriť ústa, niečo som začula.

„Psst!" prudko som naňho sykla a umlčala ho gestom.„Niečo... Niekto... sem ide."

Stuhol s pootvorenými ústami. Zo sedu som si čupla a uši mi naďalej pátrali po zdroji zvuku. Vychádzal z neďalekých krovín, a bol to jemný šramot vydávaný bytosťou, ktorá je presvedčená, že ju nik nedokáže začuť.