Strážkyňa lesov

1. Kapitola

Svitalo. Prvé lúče ranného slnka presvitali cez košatú korunu stromu, na ktorom som nocovala. Zobudila som sa a posadila sa. Ako vždy, prisadla som si vlasy ktoré mi z konára viseli dolu ešte dobrý meter. Usadila som sa lepšie a začala som si vlasy prečesávať. Vždy to bola moja prvá ranná činnosť, teda ak niekto niečo veľmi súrne nepotreboval. Otravovalo ma to, ale nemala som veľmi na výber. Dlhé vlasy som potrebovala.

Moje vlasy boli veľmi, veľmi dlhé, viseli mi až po členky a boli veľmi zvláštnej farby. Moja matka tvrdí, že sú presne takej farby ako zlato, aj keď netuším čo presne zlato je. Podľa mňa boli farby medu, aj keď omnoho krajšej a čistejšej. Musela som si ich udržovať čo najdlhšie, pretože som cez ne cítila mágiu vychádzajúcu z Matky prírody. Šlo to aj bez nich, ale nebolo to také prirodzené ako s nimi. Na druhej strane, dávala som si pozor, aby sa nedotýkali zeme, pretože potom som v hlave počula všetky starosti tohoto sveta.

Hrebeň, ktorým som ich česala, bol z elfského sveta. Vraj bol vzácny, ale mne na tom nezáležalo, pretože drahokamy pre mňa nemajú cenu. Sú pekné, to áno, ale poznám aj krajšie a omnoho čistejšie veci. Ale aj tak to bol nádherný hrebeň, a som hrdá na spôsob akým som ho ukradla. Jednoducho som ho vytiahla z vrecka elfky, dostatočne smelej na to, aby sa priblížila k okraju lesa, ale tak elegantne a nenápadne, že pocit hrdosti bol podľa mňa plne oprávnený.

Dočesala som sa a zľahka som zoskočila zo stromu. Napriek tomu, že som prespala takmer v korune, neobťažovala som sa zdĺhavým zliezaním, pretože som bola na zoskoky z veľkej výšky rokmi už naučená. Na zemi som ešte na rozlúčku objala strom na ktorom som nocovala.

„Ďakujem," šepla som mu „raz ti to vrátim."

Strom sa len zasmial. Áno, správne, strom sa zasmial. Bol to srdečný hlboký smiech a ja som bola asi jedinou elfkou, ktorá mu rozumela , pretože som bola aj jedinou, ktorá rozumela jazyku stromov. Alebo, chcela rozumieť a teda rozumela.

„Nie je začo" povedal „a tvoj dlh u mňa si zapamätám na neskôr."

Odišla som od môjho dnešnému stromu a vydala som sa hľadať prameň, pretože som bola smädná a chcela som sa aj osviežiť. Myslím, že dnes bude krásny deň. Cítim to z prírody a viem to aj odhadnúť podľa oblakov. Konečne! Po naozaj dlhej a veľmi krutej zime prichádza jar. Vidno to aj na prvých klíčkoch jarných kvetov, ktoré sa predierajú spod zeme ako prví poslovia, a jar sa dá spoznať aj podľa zvierat. Začínajú sa preberať spod nadvlády zimného spánku a šťastne, akoby mimovoľne, blúdiť po lese. Ja ale viem, pretože les je mojou súčasťou, že to blúdenie nie je také bezcieľne. Každý tvor po dlhej zime jednoducho túžil po spoločnosti toho druhého, hlavne za takéhoto krásneho, teplého počasia. Aj mne sa cnie sa matkou a za súrodencami...

Práve som prechádzala okolo páriku jeleňov. Presnejšie povedané, okolo štíhlej lane pritúlenej k statnému jeleňovi s obrovským košatým parožím. Usmiala som sa na nich a podišla bližšie.

„Aký máme dnes krásny deň!" načala laň.

„To áno" povedala som s ešte väčším úsmevom „ale jar je ešte mladá a slabá, takže možno sa tešíme príliš skoro. Napriek tomu som presvedčená že zima svoj boj už prehrá."

„Prepáč že ti to hovorím, Pani, ale nemáš pravdu. Obzri sa okolo seba. Cítiš ten vzduch? Jar už vyhrala." povedala laň trochu formálne.

„Asi máš pravdu. Vlastne, dúfam že ju máš. Už nechcem ľadové počasie. Bolo dosť utrpenia! Nevieš si ani predstaviť, koľkým som túto zimu pomohla. Bola veľmi krutá... Zvieratá a lesné bytosti veľmi trpeli chladom a hladom. A, viem že to v porovnaní s ostatným bude vyzerať asi sebecky, ale už mám plné zuby tých ľadovo vychladených bystrín. Bŕŕŕ!" striaslo ma pri spomienke na moje zimné kúpele. Chlad mi síce neublíži vďaka mojej nesmrteľnosti, ale príjemný pocit to rozhodne nie je.

Laň s jeleňom sa rozosmiali. Asi nečakali, že ja niekedy priznám nejakú svoju slabosť, alebo im jednoducho bolo sympatické moje vyznanie k teplému, alebo aspoň vlažnému, kúpeľu.

„Čo sa smejete, hm? Len preto, že som súčasťou lesov, nemusím mať nejako samozrejme rada všetky výmysle Matky prírody. Kto to kedy videl, že zima!" už som sa trocha rozohnila „uvidíte, ja raz presvedčím Matku prírodu a zima nebude už nikdy viac. Tak!"

Kým som hovorila, rozkvitli okolo mňa všetky puky kvetov a tráva zozelenela a vyšvihla sa vyššie. Už zo mňa mágia odchádzala akosi prirodzene, a ešte prirodzenejšie sa vracala. Samozrejme, o rušení zimy som len žartovala. Veľmi dobre som vedela, aká je zima dôležitá pre prírodu. Mohla si vtedy oddýchnuť, zregenerovať sa. A okrem iného som si veľmi dobre uvedomovala aj to, ako pochabo a namyslene mohli tieto slová odo mňa pôsobiť. Bola som príliš mladá a nie dosť významná na to, aby som takéto veci mohla skutočne ovplyvniť, alebo nad ich zmenou vôbec čo i len uvažovať. Možno raz...

„Smejeme sa, lebo nám je dobre. A tebe asi tiež, keď kvety kvitnú len z tvojej prítomnosti. Ale aj tak už musíme ísť. Máme niečo...dôležitého na práci." povedal jeleň a sprisahanecky žmurkol na laň.

„Áno?" spýtala som sa so záujmom „a smiem vedieť čo také, keď ste sa ma zatiaľ ani nestihli zdvorilo spýtať, či niečo nepotrebujem?"

„Ideme si hľadať nový príbytok, Pani. A odpusť nám našu nezdvorilosť. Potrebuješ niečo?" ochotne sa ozvala laň.

„Vlastne, áno" opáčila som. „Hľadám nejaký prameň. Alebo čistinku. To je vlastne jedno, len sa potrebujem napiť a trochu prebrať po ráne."

„Tak to ti pomôžeme veľmi ľahko. Len malú chvíľu cesty odtiaľto, priamo rovno, jeden nájdeš. Voda z neho je kryštálovo čistá, vlastne úplne rovnaká ako všetka voda z našich lesov. Teda najlepšia na svete!" zakončil jeleň a hlavou mi naznačil smer, ktorým sa mám vybrať.

„Ďakujem, určite sa tam vydám. Tak, zatiaľ sa majte." povedala som a hneď som sa vydala smerom, ktorý mi odporučil párik. Vlastne som ich pomoc nepotrebovala, ale bolo príjemné sa s niekým porozprávať. Niekedy je až neuveriteľné, ako sa dá cítiť osamelo vo svojom vlastnom a jedinom svete, ktorý som kedy mala, hoci doňho podľa mnohých nepatrím. Mnoho tvorov a bytostí odsudzuje moju matku za to, čo spravila, za to, že sa ma ujala a prijala do Lesov, namiesto toho, aby ma zabila v deň, keď ma našla. Nerozumiem ich nenávisti, pretože som nikdy nikomu z lesov neublížila, jediné čo robím, je to, že pomáham a slúžim lesom a hlavne Matke prírode. Okrem Prvých bytostí som jedinou, ktorá dokáže vládnuť mágiou takmer všetkých druhov, a na rozdiel od Prvých bytostí, príliš unavených nesmrteľnosťou, to aj využívam. Samozrejme, len v prospech života a dobra. Predpokladám teda, že tí, ktorí ma nenávidia, tak robia z dôvodu nevedomosti. Aj keď som bola jednou z nich dušou, nebola som jednou z nich telom. Elfovia do lesov nepatria, odkedy odvrhli mágiu.