Strážkyňa lesov

22. Kapitola

Dostala som vlastnú komnatu. Nepáčila sa mi. Všetko v nej bolo červené a mäkké. Od obrovskej postele, miesta na spanie so svietivo červenými prikrývkami, až po drobné stolíky z tmavočerveného dreva. Čierne kamenné steny zo mňa stále trhali mágiu, a nebránil im v tom ani oheň plápolajúci v krbe, zohrievajúci ľadovosť celej komnaty. V rohu, vedľa okna, stála skriňa. Keď som ju otvorila, zistila som, že je plná ľudských šiat. Možno boli nachystané pre mňa, a možno tam boli náhodou, zabudnuté.

No i tak, nič ma nepotešilo viac ako fakt, že priamo pod mojím oknom bola hradná záhrada, plná najrozličnejších kvetov a ozdobných stromov. Moje okno bolo tretie poschodie nad ňou, no pre mňa táto výška nepredstavovala najmenší problém. Keď budem smútiť, môžem si sem skočiť a možno mi táto záhrada aspoň sčasti pripomenie moje milované lesy.

Hľadela som von oknom. Slnko zapadalo. Bola som zvyknutá na kúzelné, farebné západy slnka, no tento bol tak zarážajúco nevýrazný, až ma to pomaly znechutilo. Vzdychla som si a odvrátila som sa od okna. Rozhliadla som sa po izbe a premýšľala som, čo by sa tu asi tak dalo robiť. Podišla som k poličke s knihami, náhodne jednu vytiahla a otvorila ju.

Bolo to zbytočné, pretože čítať ľudské písmo som nevedela a v celej knihe nebol jediný obrázok, takže som nemala ani najmenšej potuchy, o čom vôbec je.

Zrazu sa ozvalo tiché, no energické zaklopanie na dvere. Bleskovo som pustila knihu na zem a inštinktívne som siahla po dýke.

V polovici pohybu som sa však spamätala, zastavila a zhlboka som vydýchla. Pokoj, musím zostať pokojná. Tu nie som v lese, som tu ako hosť, pod ochranou. Nehrozí mi nebezpečenstvo pri každom zvuku, ktorý sa ozve v mojej blízkosti. Zaklopanie sa ozvalo znova.

„Ďalej!" uvedomila som si, a zohla sa po knihu.

Vošlo dievča. Mohlo mať najviac sedemnásť. Mala jednoduché, no veľmi pekné a draho pôsobiace bledomodré šaty. Mierne zvlnené hnedé vlasy, vypnuté spoly v drdole, spoly rozpustené, jej siahali pod lopatky. Na prvý pohľad pôsobila obyčajne, no ako ste sa na ňu pozerali dlhšie, bola na nej badať zvláštnu iskru, ktorá jej všednému, hoci veľmi peknému vzhľadu, dodávala výnimočnosť.

Nesmelo sa na mňa usmiala. „Ahoj." podišla bližšie. „ja som Rayleen, nastávajúca nášho mladého pána."

Kývla som jej hlavou. „Mladý pán?" opýtala som sa so záujmom.

„Áno. Syn pána Nehriana, vládcu Tarionu."

„Povedz, má pán Tarionu ešte nejaké deti?" sústredila som Rayleeninu pozornosť na jednu maličkosť, ktorá mi v kúte mysle nedala pokoja.

„Nie, nemá. Ale to teraz nie je dôležité. Prišla som, aby som ti povedala, že sa koná na tvoju počesť hostina. Mám ti pomôcť obliecť sa a učesať."

Rayleenina myseľ mi popritom ukázala ďalšiu vec, a mňa oblial ľadový pot. Až do poslednej chvíle som dúfala, že veliteľ jazdcov z planín nebol naozaj synom pána Tarionu. No teraz, keď som vytiahla jeho obraz z mysle dievčiny predo mnou, nebolo pochýb. Nevedela, kedy sa vráti, a ja som dúfala, že to bude čo najneskôr.

„Poď!" zasmiala sa Rayleen bezstarostne a potiahla ma za ruku.

Asi som zamrzla, ako som sa zamyslela. Dotiahla ma ku skrini a otvorila ju dokorán. Premerala si ma nadšeným pohľadom a začala sa prehrabovať v skrini. Nakoniec odtiaľ vytiahla žiarivo červené šaty.

„Nie." hlesla som zúfalo. „To si neoblečiem."

„Ale no tak! Nemôžeš tam ísť oblečená ako... ako..." začervenala sa.

„Ako čo?"

Rýchlo mávla rukou. „Na tom nezáleží. Pozri, musíš si odtiaľto niečo vybrať. Sú to všetko pekné šaty, ale musíme pohľadať niečo, čo na tebe nebude tak príšerne visieť, a myslela som že..."

„A čo tieto?" Zastavila som príval Rayleeniných slov, siahnuc do skrine a vytiahnuc prvé šaty, ktoré som chytila.

Nemalo zmysel poburovať ľudí kvôli maličkostiam ako sú moje šaty. Vytiahla som šaty farby čerstvej trávy. Moje oči sa tej farbe okamžite prispôsobili. Tieto šaty boli určite krajšie, ako tie príšerné červené. Červené smú byť len pery a krv.

„Aha!" nadšene vyskočila Rayleen „Tie ti budú!"

Keby som tušila, čo je to korzet, navliekla by som si na seba aj tú najčervenšiu vec na svete radšej ako toto. Rayleen mi pás nemilosrdne stiahla tak, že som si ho dokázala obsiahnúť vlastnými rukami. Moje krehké elfské rebrá boli úplne stiahnuté, až som sa čudovala, že nemám ani jedno zlomené, a dýchala som veľmi rýchlo a plytko. Bolelo to.

Obzerala som sa v zrkadle. Zmenila som sa. Tieto šaty, hoci zelené ako lesy, mi vzali moju divokosť, moju slobodu. Teraz som pôsobila tak... spútane. Poza plece mi nakúkala Rayleen.

„Teda!" natešene zvýskla. „Vyzeráš nádherne. V živote som nevidela, aby niekomu viac sadli šaty, než tebe tieto."

„Ďakujem" zamrmlala som a snažila som sa, aby to neznelo nahnevane ani trpiteľsky.

Toto dievča bolo naozaj milé a robilo všetko najlepšie, ako vedelo. Nemohlo za to, že ten korzet bol tak odporný, ani za to, že som si ho musela navliecť.

„Volám sa Julivien." usmiala som sa na ňu. „Ešte som sa ti nepredstavila."

„Tak predsa je to pravda!" zvolala „Počula som, že elfov sa nikdy nemá pýtať na meno. Povedia ho, keď to uznajú za vhodné. Som rada, že som nebola nezdvorilá a nespýtala som sa ťa."

Aká hlúposť, pomyslela som si. To už aj elfovia si vymýšľajú pravidlá? Nepredstavila som sa hneď, pretože ma rozrušila zmienka o synovi pána Tarionu a jednoducho som na to zabudla. Nuž čo.

„No, ale teraz máme drobný problém." pokračovala.

„Aký?" zamračila som sa.

„Netuším, či ti dokážem učesať vlasy. Sú neuveriteľne dlhé." povedala s obdivom a takmer zbožne mi do nich zahrabla rukou.

„Nechaj ich tak." povedala som nevzrušene.

„To nemôžem!" zvolala takmer pobúrene.

„Prostovlasé chodia len obyčajné roľníčky. Na takúto príležitosť potrebuješ účes."

„Keď myslíš..." bezmocne som pokrčila plecami.

Rayleen si rovnako bezmocne vzdychla a vzala do ruky hrebeň. Po polhodine zúfalého boja som mala účes hotový. Rayleen mi vyčesala vlasy do výšky a zaplietla ich do dlhokánskeho vrkoča, spolu so zelenou stuhou farby šiat. Môj vrkoč bol hrubý ako Rayleenina ruka a siahal mi po kolená. Keď sa náhodou prudko otočím, tak by rana s ním mohla okolostojacich prinajmenšom veľmi zabolieť.

Dúfam, že aspoň Rayleen bola so sebou spokojná, pretože mne sa to vôbec nepáčilo. Neuveriteľne mi v tom vynikli moje špicaté uši.

„Tak to by sme mali." skonštatovala so sebou očividne spokojná Rayleen, keď si ma celú premerala. „Ach, to je už tak neskoro? Poď, ešte topánky, a pôjdeme."

Keďže som sa nedokázala v korzete zohnúť a obuť, nazula mi čierne vysoké šnurovacie sandále ona. Stála som pred zrkadlom a hľadela som na tú cudziu bytosť v zrkadle, na seba. Moje šaty boli v istom zmysle ako šaty víl, až na úzky korzet. Sukňu tvorilo tak veľa vrstiev priesvitnej zelenej látky, až bola nepriehľadná, a mala neurčitú dĺžku, na rôznych miestach siahala rôzne. Od pol stehien až po zem.

Šaty nemali rukávy, z korzetu šli len dlhokánske stuhy tej istej látky, z ktorej bola tvorená sukňa, a ja som si ich obmotala okolo celých rúk. Korzet bol vyšívaný čiernou niťou, z dôrazom na jeho vypracovanie. Na mňa nezvyčajne učesané vlasy dávali vyniknúť mojim očiam a ušiam.

Možno takto by som vyzerala, keby som bola nejaká elfská princezná. Vyzerala som tak poslušne, že som musela odvrátiť zrak od zrkadla, aby som to všetko zo seba nestrhla.

„Mali by sme ísť." ozvala sa Rayleen od dverí. „Čakajú nás."

Prikývla som a vydala sa za ňou.