Strážkyňa lesov

14. Kapitola

„Ale prečo nemôžem odísť?" urazene som sa zamračila.

„Ide noc. Nemôžeme nechať také pôvabné stvorenie ako si ty, cestovať cez noc samé."

„Ach tak. Tak v tom prípade vás musím ubezpečiť, že sa o seba dokážem postarať."

„Si prvým elfom po veľmi dlhej dobe, čo zavítal do Tarionu. Povedz, čo je nového vo svete?"

„Nuž, to i ono. Prepáčte, páni, ale naozaj musím pokračovať."

„Nenahnevaj sa, ale naozaj ťa nemôžeme pustiť. V okolí žije plno bánd zlodejov, lupičov a vrahov. A predpokladám, podľa rýchlosti akou si upaľovala, kým si nezbadala strážnicu, že si ušla svojmu sprievodu, a teda sa sama pred lúpežníkmi neubrániš. Máš vôbec zbraň?"

Zaťala som zuby. Neuveril síce príbehu, ktorý som si vymyslela, ale uveril druhému, podobnému, a musím uznať že aj lepšiemu. Elfská princezná, čo ušla svojmu sprievodu, vedúcemu ju novému, nechcenému manželovi? Neostávalo mi iné, ako stále hrať svoju rolu. I za cenu strateného času jednej noci.

„Nemám." preriekla som vzdorovito.

„No vidíš. Ostaň cez noc u nás. Tu sa ti nič nestane."

„Neverím vám!" vykríkla som a nahnala som si do očí slzy. „Prosím, pustite ma, bojím sa vás." dopovedala som trasúcim sa hlasom.

„Ale no tak, pokoj, my nie sme zlí, neublížime ti. Môžeš nám veriť, tu budeš v bezpečí. To ti prisahám na vlastný život."

„Naozaj?" potiahla som pomedzi slzy.

„Naozaj." usmial sa strážca. „Poď, pomôžem ti z koňa."

Podišiel k Zully, a ponúkol mi ruku. Trochu som zaváhala, no chytila som sa jej svojou trasúcou sa rúčkou. V ozrutnej, drsnej dlani sa úplne stratila. Nohu som si potom prehodila na stranu k mužovi a chcela som sa spustiť dole, no on ma stihol ešte prechytiť, a držiac ma za pás ma jemne zložil dole.

„Ďakujem." usmiala som sa nesmelo.

„Bolo mi potešením. Máš krásneho koňa. Vyzerá ako jeden z našich najušľachtilejších. Ty jazdíš bez sedla?"

Nedôverčivo som preblýskavala pohľadom z jedného muža na druhého. Ak som svoju úlohu hrala aspoň spolovice tak dobre, ako som si myslela, že hrám, tí strážcovia museli byť z mojej prítomnosti prinajmenšom očarení.

„Ach áno, kôň. Svadobný dar. A sedlo mi nedali, aby som neušla. Trochu ma podcenili." preriekla som spokojne, s náznakom hrdosti na seba samú v hlase.

„Kráľovský dar." poznamenal jeden z mužov.

Pokrčila som plecami: „Len taký, aký si zaslúžim."

„Ako si..."

„Som unavená." nenechala som vojaka dohovoriť.

„Och, odpusť nám našu nezdvorilosť. Ani sme sa ti nepredstavili, princezná. Ja som Gawin, a tento tu," ukázal na svojho druha, „je Rehain. Je nám cťou."

Premerala som si ich. Obaja boli mladí. Mali odo mňa možno päť rokov navyše. Možno aj preto sú takí milí a dobrí, pretože svet okolo nich im ešte nestihol skaziť predstavy o hrdinstvách, zakorenených v ich dušiach z detských príbehov. Škoda, že tieto korene sú len také plytké a časom odumrú...

Myslím, že títo dvaja považovali poskytnutie prístrešia štvanej, osamelej elfskej princeznej, za akúsi formu hrdinstva. V ich mysliach som nevidela žiadne postranné úmysly.