Strážkyňa lesov

17. Kapitola

Prebudila som sa s úsvitom, ako zvyčajne. Trochu menej zvyčajné však bolo miesto, na ktorom som vstala. Do očí mi nesvietil ten zvyčajný, listami rozčerený úsvit ranných lúčov, ale len slabučké, stlmené ranné svetlo. Ležala som v kožušinách, vo veci zvanej posteľ.

Počula som o nej vo Frolliných príbehoch, no ešte som ju nikdy takto dobrovoľne nevyskúšala. Nebola zlá, to naozaj nie, bola pohodlná, mäkučká a teplá, no napriek tomu by som ju nikdy neuprednostnila pred spaním na strome. Strom mi voňal domovom. Lesom. Mnou samotnou...

Ľudia ma museli spiacu preniesť sem. Musela som byť naozaj hrozne unavená, keď ma to neprebudilo. Posadila som sa a popreťahovala sa. Mechanicky som si siahla na opasok, aby som z neho vytiahla hrebeň, no našťastie som si včas stihla uvedomiť, kde som.

„Krásne ráno" zaznelo zrazu z opačného konca miestnosti.

Nečakala som to, tak ma myklo. Spadla zo mňa kožušina, ktorá sa na mne až dovtedy vytrvalo držala, a ja som zistila, že mám na sebe len svoje šaty. Plášť ležal vedľa postele. Museli mi ho večer sňať...

„Krásne ráno..." odvetila som nesmelo.

Hlboko som pochybovala, že by ľudia ešte stále verili môjmu včerajšiemu príbehu. Skutočné elfské princezné nosia cudnejšie šaty...

Postavila som sa a pohliadla som na muža v miestnosti. Bol to Gawin, a vyzeral príšerne. Túto noc asi prebdel... Samozrejme, veď som spala v jeho posteli.

Bola som mu nesmierne vďačná, že mi posteľ prenechal celú, keď už ma teda nenechal spať vonku. Gawin si ma obzeral. Ešte včera by som sa bola bývala hanbila, no dnes som sa už viac podobala žijúcej bytosti, ako kostre potiahnutej kožou.

„Kto si?" spýtal sa nakoniec.

„Som Ivianna, elfská princ..." začala som.

„Nie! Myslím, kto si skutočne? Kde si sa tu vzala? Čo chceš?" skočil mi prudko do reči Gawin.

Zachmúrila som sa. Moje oči farby mladej jarnej trávy dostali zvláštny lesk. Táto situácia sa mi nepáčila.

„Nikdy sa nepýtaj na veci, ktoré v skutočnosti nechceš vedieť." preriekla som pomaly. Gawin mlčal.

„Myslím, že som sa tu zdržala už dosť dlho. Príliš dlho. Pôjdem. Spomínajte na mňa v dobrom, i ja budem."

Prehodila som si cez seba svoj plášť, skryjúc tak moje vlasy, príliš nezvyčajné aj na elfku, a šaty, a chcela som vyjsť z chatrče von. Avšak, ako som prechádzala okolo Gawina, ten ma nešetrne schmatol za zápästie, a pritiahol k sebe. Svojím zovretím mi drtil kosti.

„Au!" vykríkla som tlmene. „Pomiatol si sa?"

„Kto si?" spýtal sa ešte raz, dôraznejšie. Nakoľko mi hľadel do očí zo vzdialenosti asi desiatich centimetrov, ktokoľvek iný na mojom mieste by to považoval za dostatočne dôrazné. Ja som však miesto odpovede len pozdvihla voľnú ruku, a jemne ho pohladila po tvári, po modrine, ktorá pod mojím dotykom zmizla.

Gawina to muselo dosť prudko zabolieť, pretože ma v momente pustil, a šokovane sa chytil za tvár. Omakal ju, a keď zistil, že modrina je preč, znovu sa ku mne obrátil s tou istou otázkou:

„Kto si?" Nakoľko tentoraz otázku položil bez hnevu, zmätene, rozhodla som sa odpovedať:

„Som elfka. Viac vedieť nechceš, nemám pravdu?" Prikývol, no spôsobom, akoby sám sebe protirečil. Chcela som opäť odísť, no on ma zase zadržal. Tentoraz to nespravil agresívne, ale skôr tak... prosebne, povedala by som. Pohliadla som naňho s miernou otázkou v očiach, hoci som začínala tušiť, kam mieri. Frolla ma zabije, pretože určite neodolám.