Strážkyňa lesov

5. kapitola

Cesta prebiehala pokojne. Pre mňa to nebolo prekvapivé, pretože mi planiny neprišli nejako obzvlášť nebezpečné. Tráva bola po dlhej zime suchá a zažltnutá, no napriek tomu sme boli nútené obchádzať zopár stád s ich pastiermi.

V diaľke som videla aj zopár ľudských usadlostí s dymiacimi komínmi, ale nepokladala som za dôležité ísť si ich obzrieť zblízka, pretože prípadné stretnutie s obyčajnými ľuďmi mi za to nestálo. Neboli mi veľmi sympatickí z viacerých dôvodov, no jedným boli aj ich stáda.

Bola som veľmi prekvapená povahou všetkých tých zvierat v stádach. Jednoducho počúvali pastiera, chodili, kam chcel on a to všetko bez čo i len najmenšieho náznaku túžby po slobode! Akoby im neprekážalo, že jedného dňa skončia ako niekoho obed, alebo budú na niekoho otročiť.

Na druhej strane, je možné že o tom ani len netušia. Veria tomu, čo vedia a o čom nevedia, to nepokladajú za dôležité a netúžia po tom. Ale aj tak neviem pochopiť, kam zmizla ich vrodená túžba po slobode. Hoci mi to veľmi vŕta v hlave, možno to pôjdem vyriešiť až cestou späť. Teraz na rozhovory so stádami zotročených zvierat nebol čas, rovnako ani na potýčky s ich ľudskými pastiermi.

Slnko pomaly zachádzalo za obzor. Malo sa už schyľovať k večeru, tak som sa rozhodla nájsť si aj s Luwiennou miesto na prenocovanie. Nemohli sme si dovoliť cestovať v noci, a to z dvoch dôvodov.

Prvým bolo, že jednorožce po západe slnka začnú priam žiariť belostným svetlom vyžarujúcim z ich podstaty, a boli by sme tak veľmi nápadné aj z veľkej vzdialenosti, no a druhým dôvodom, úplne prostým, bol môj neopodstatnený strach z cestovania v tme v neznámych krajoch. Ešte v mojich lesoch to nie je nič pre mňa neobvyklé, ale čo tu? Nikde jediný strom ani nič... Len tráva.

Trochu otrávene som si vzdychla. Keďže prenocovať môžem buď v tráve alebo v tráve, vďaka rôznorodosti mojich možností som sa nesmierne prekvapivo rozhodla pre trávu. Klesla som do nej a sústredene som položila ruky na zem. Luwienna sa zložila vedľa mňa.

Slnko definitívne zašlo a Luwienna sa rozžiarila. Toto mi trochu nevyšlo, pretože o tomto čase som predpokladala, že Luwienna už bude skrytá.

Rukami priloženými k zemi mi vytryskla trocha mágie. Okolo Luwienny v tom momente vyrašila hustá trávnatá pokrývka, ktorá sa posplietala a vytvorila tak Luwienne úkryt dokonale skrývajúci jej žiaru. Von neprepustil ani záblesk beloby.

Jedno som si však nanajvýš znepokojene uvedomila. Bolo neskoro. Zacítila som, že v diaľke, asi hodinu cvalu na koni, sa práve skupinka ľudí rozhodla ísť preskúmať zdroj podivne krásnej chvíľkovej žiary. Prekliate rovné planiny!

Prečo len je tu vidno tak doďaleka? A prečo len som ja bola taká hlúpa a neskryla Luwiennu skôr? Čo teraz? Cválať ďalej? Radšej nie... Môže sa na nás nalepiť ešte viac ľudí. Vytvoriť ochranný neprestupný kruh? Celú noc tak obrovský kruh asi neudržím, a keby aj, do lesov Tarionu sa musím dostať nenápadne, ľudia nesmú vedieť že sa v ich ríši náhle vyskytla mágia! Mám tu ostať sedieť a dúfať že nás ľudia neobjavia? To nemôžem riskovať... Musím ich od Luwienny odlákať preč!

Začula som v hlave Luwienninu myšlienku, ktorá s mojím plánom súhlasila a posielala ma preč. Ešte som nechala Luwienne v jej úkryte z trávy vytrysknúť prameň čistej vody a rozbehla som sa do nastupujúcej tmy.

Bežala som jazdcom v ústrety, pretože tak som mala najväčšiu istotu že ma neobídu. Samozrejme, nechcela som sa nechať jazdcami chytiť miesto Luwienny, to prirodzene nie, len som ich potrebovala odlákať. A na to sa k nim potrebujem dostať bližšie. Asi po necelej trištvrte hodine som sa dostala dostatočne blízko. A, nech mi to Matka príroda odpustí, začala som čarovať.

Asi 100 metrov napravo odo mňa, teda naľavo od jazdcov, sa zjavil belostný záblesk, taký istý, aký vydala Luwienna. Bolo to najďalej ako sa mi dalo, a mne len ostávalo dúfať že tá vzdialenosť postačuje. Vyzerá to tak, že áno. Jazdci zmenili smer a vybrali sa za zábleskom. Uškrnula som sa.

Teraz budú minimálne hodinu prehľadávať okolie žiary a hľadať jej zdroj, ktorý však nikdy nenájdu, lebo ja už budem dávno preč, za ich chrbtami, a vytvorím ďalšiu takú žiaru. A takto ich vydržím preháňať celú noc kým nepadnú od únavy.

A naozaj, už mi ich začínalo byť naozaj ľúto, no na druhej strane ma táto hra začala veľmi baviť. Bavilo ma ovládať zmätených ľudí, na ktorých po 5 takýchto zažiareniach už začínala byť vidieť únava. No čím boli unavenejší, tým viac túžili poznať rozlúštenie tejto záhady, a tým viac oduševnene sa do mojej hry zapájali.

Ach, ako ma to len bavilo! Pomaly som zabúdala dôvod, prečo túto hru hrám a takmer som sa smiala od radosti, keď som videla sklamanie na tvárach jazdcov pri každom novo zažatom a hneď zhasnutom svetle. Nedbala som na to, že hra už dávno splnila svoj účel a že sa už môžem vrátiť. Ľudia by nás už nenašli.

Do hry som sa vžila natoľko, že som stratila svoju opatrnosť. Pre úplnosť- pri každom záblesku veľkého bieleho svetla sa objavila aj malá iskrička. Tá sa však objavila pri svojom zdroji, mojej ruke, nie pri plameni. A ja som vo všetkej svojej hlúpej pochabosti prestala po niekoľkých zažehnutiach túto iskričku skrývať . A ešte k tomu som si nevšimla, ako veľmi som sa priblížila k táboru, kde zvyšok jazdcov oddychoval. Napriek tomu to, čo nasledovalo, by mi nenapadlo ani v tom najhoršom sne.