Strážkyňa lesov

4. Kapitola

Rosa, dieťa noci, sa stále držala na zemi, hoci svitalo už dávnejšie. Smerovala som k Hranici lesa, kde som sa pozajtra ráno mala stretnúť s Luwiennou, mojou najdrahšou, a odkiaľ máme spoločne vyraziť do Tarionu.

Prechádzala som popod stromami a cítila som sa tak... zvláštne. Spev vtákov, vôňa lesa, slnko presvitajúce cez košaté koruny stromov, rosa na mojich bosých nohách, to všetko pre mňa znamenalo domov. Mágia prúdila vo všetkom naokolo mňa, no nenechala sa ničím formovať. Bola nespútaná, no nie nespútateľná, a iba čakala na to, kým si ju niekto vezme.

Rukou som mimovoľne pohladila kmeň stromu, okolo ktorého som prechádzala. Jeho mágia cezo mňa prešla, a zmizla v zemi. Zachvela som sa radosťou a príjemným opojením.

Bola som šťastná? Skutočne šťastná? Po konári nad mojou hlavou prebehla veverička, otočila sa smerom nadol, a začala bežať dolu kmeňom.

Myslím si o sebe, že som tá najšťastnejšia bytosť na zemi. Prečo? To neviem. Existuje obrovské množstvo vecí v mojom živote, ktoré je možné označiť za nie príliš šťastné. Tie však nepovažujem za hodné povšimnutia, a ignorujem ich. Preto v mojom živote ostávajú len tie krásne, šťastné veci. Detinsky naivné? Možno. Ale mám na to právo.

Prechádzala som okolo divej jablone, ktorá ešte nerozvinula svoje kvety. Možno víly zabudli, a možno nestihli. Pokrčila som plecami. Bolo to jedno, stačila myšlienka a moja mágia prúdila stromom, nechávajúc ho tak vykvitnúť

Hneď som sa pri pohľade na svoju prácu cítila ešte o malý kúsok šťastnejšia, ako pred chvíľou. Zároveň som cítila, ako sa mi moja vynaložená mágia vracia zo zeme. Kolobeh mágie... ten najkrajší pocit na svete!

Nedalo sa povedať, že by tento pocit bol silný, alebo slabý, ako napríklad láska alebo nenávisť. Na vyjadrenie tohto pocitu bolo treba povedať, že bol najkrajší.

Tráva okolo mňa bola rozkošne zelená, plná rôznych jarných kvetov. Aj to bolo mojim dielom, ale akýmsi podvedomým. Bola som súčasťou lesa. Všetko v ňom som milovala rovnako ako seba, lebo lesy boli mnou a ja som bola nimi.

Neviem si predstaviť iný život, život, aký by som viedla, keby nie som Strážkyňou, ale len obyčajnou elfkou. Príbehy zo života elfov po zrieknutí sa mágie boli smutné. Pre nich možno nie, ale pre mňa áno. Také nepochopiteľné...

Spozornela som. Zrazu som zacítila slabé volanie, volanie o pomoc. Vydala som sa teda za svojim pocitom. Po chvíli ma zaviedol do temnej, ale teplej jaskyne.

Na jej samom konci ležala mohutná medvedica, pochudnutá po tuhej zime. Sťažka dýchala a pôsobila, že sa trasie. Rýchlym krokom som k nej pristúpila a položila jej ruku na hlavu. Medvedica zľahka zavrčala, skôr od úľavy než výhražne. Bola mladá, veľmi mladá, a bála sa. Mláďatá, ktoré sa chystala priviesť na svet, boli jej prvé a ona spanikárila, a nevedela, čo má robiť.

„Tal" vyslovili moje pery takmer nečujne. Runa sily sa mi rozžiarila na pravom členku a ja som medvedicu preložila do vhodnejšej polohy. Priložila som ruky k zemi, a nechala priamo v jaskyni vytrysknúť prameň kryštálovej vody. Vzala som zo zeme väčší kameň, a mágiou som ho rozpukla.

Do misky, ktorá mi z kameňa ostala v ruke, som nabrala vodu, a ponúkla ju medvedici. Vďačne sa napila, no opäť ju strhlo v bolestivom kŕči. Misu som rýchlo položila, a kľakla som si k medvedici. Priložila som svoje ruky na jej brucho, a začala som cítiť jej bolesť. Zhlboka som sa nadýchla, a celú som ju vtiahla do seba.

Medvedica sa na mňa prekvapene otočila, nečakajúc, že bolesť pominie. Kľačala som pri nej, jednou rukou sa o ňu opierajúc, a druhou sa držiac za brucho od bolesti. Takto som pomohla už mnohým bytostiam na svet, no tu niečo nebolo v poriadku. Bolelo to vždy, to áno, ale nie až takto.