Strážkyňa lesov

10. Kapitola

V lese som bola siedmy deň. Bola som na konci so silami, pretože puto medzi Matkou prírodou a týmto lesom bolo oslabené a mágia, ktorú som zo seba vydávala na pomoc umierajúcemu lesu, bola obrovská a nevracala sa mi.

Začínala som kradnúť teplo vlastnej krvi a prosiť Matku, aby som už konečne došla do stredu lesa a stretla sa s jeho Pánom. Dávala som si pozor, aby som lesu liečila len to najnevyhnutnejšie- na kvitnutie kvetov som jednoducho nemala dosť síl.

Zvieratá ma vítali ako tú najdrahšiu bytosť v ich živote, a len ich oči boli to jediné, čo ma nútilo pokračovať a nenechalo ma sadnúť si a načerpať nové sily prostredníctvom ich lesa. Les potreboval záchranu, a čo najskôr! Čakal na ňu už dosť dlho... Príliš dlho!

Luwienna ma celý ten čas ustarostene sledovala a podopierala ma pri chôdzi, pretože mi nemala ako ináč pomôcť. Zully neprestávala naliehať, že ma odnesie, no ja som bola príliš tvrdohlavá a zásadová. V lesoch som sa nikdy nenechávala nosiť.

Pomaly som začínala chápať, prečo Matka príroda chcela, aby som s ľuďmi tento les vyjednala. Prestával byť jej súčasťou, odtŕhal sa od nej a stával sa súčasťou ľudskej ríše, Tarionu. Všetko magické v ňom vymieralo, a to sa nesmelo stať!

V momente, ako sa les odtrhne od Matky prírody a stane sa súčasťou ríše ľudí, celá ich ríša zanikne aj s celým životom na nej a stane sa súčasťou Zakázanej krajiny.

Ľudia to ani netušia, no les svojou magickou podstatou vyživuje aj život ich sveta. Ani netušia, ako veľmi je všetok život závislý od mágie. Teraz les ľuďom začína patriť, aj samotný les tomu začína veriť, a jeho magická podstata upadá, pretože je dané, že ničomu ľudskému nie je dovolené vládnuť mágiou.

Preto je nevyhnutné, aby ľudia les priznali Matke prírode, aby les znovu nadobudol svoju nezávislosť a moc. A nielen to. Potrebujem hlavne, aby v to aj les sám uveril. Keby som les znovuoživila teraz, asi by som tým len zväčšila jeho územie, no nezachránila jeho mágiu. Tú môže zachrániť jedine zmluva s ľuďmi.

Prechádzala som cez čistinku. Sedela tam na kameni pri prameni víla. Prvá, ktorú som v tomto lese videla, čo bolo dosť nezvyčajné, pretože víly boli v každom lese v hojnom počte. A táto bola navyše sama. Podišla som ku nej a usmiala sa na ňu.

„Nezvyčajné, stretnúť vílu samu."

Pozrela na mňa čiernymi prázdnymi očami. Áno, presne tak, jej dúhovky aj bielka boli čierne. Nesúhlasne pokrútila hlavu, zastrčila si za ucho prameň neposlušných, ľahko naružovelých vlasov a zase sa zahľadela kamsi do neznáma.

Krvavá víla!

„Umieraš..." zašepkala som spoly zdesene, spoly smutne.

Vlasy jej viali vo vetre ako páperie a rozpukané pery nečujne šepkali do vetra. Možno prosby, a možno kliatby na celý jej svet, na to, čím sa stala.

„Ešte máš čas..."

Prudko na mňa pohliadla a nemilosrdne do mňa zapichla pohľad svojich temných, krutých očí:

„Čas? Čas na čo? Bývala som vílou, a pozri, kým som teraz! Vie to vôbec niekto? Nazývate mňa a mne podobné krvavou vílou, no kto je vlastne krvavá víla? Nevinná, krásna víla ktorú zmenila krv iných bytostí tak, že ju už ani mesiac neprijme? To, čo milujem najviac na svete, ma nenávidí! A vôbec, dokážem ešte milovať? Ja? Ktorá nežije z mesačného svitu, ale z krvi ktorú preleje?"

„Spravila si, čo si musela..." preniesla som nanajvýš smutne.

„Musela, musela... Naozaj som sa musela stať tým, čím som teraz? Ach, moje vlasy... kedysi čierne ako nočná obloha, a dnes takmer biele. Dnes umriem, ak môže krvavá víla vôbec umrieť. Nechcem vrátiť vlasom farbu ich života, krvavú farbu! Nedokážem to! Krvavý kúpeľ už nezvládnem! Nikdy viac! Toľko smrti, toľko utrpenia, toľko bolesti... A prečo som to všetko vlastne pôsobila? Kvôli nepochopiteľnej túžbe zachovať si túto krutú existenciu? Prečo? Prečo?"

„Nemala si na výber. Musela si. Lebo to bola jediná, a posledná možnosť. Tvoj cieľ bol ušľachtilý, a ty by si svoj život nemala zahadzovať tak zbrklo!"

„Čo ty o tom môžeš vedieť? Nemám nič, počuješ, nič! Ani seba už nemám! Nemám svoju lásku, svoj život, svoju radosť, svoju... Veď posúď sama, môže bytosť, navyknutá žiť zo svitu mesiaca a tvoriť krásu, zabíjať a živiť sa krvou? Hnusím sa sama sebe! Hnusia sa mi moje krvavo červené vlasy po tom, ako sú čerstvo vykúpané v krvi, a hnusím sa sama sebe, že netvorím ale ničím! Ja... nemôžem... nechcem... nedokážem takto ďalej žiť!"

Čakala by som, že sa jej pri týchto srdcervúcich slovách po lícach budú kotúľať slzy, no krvavé víly asi plakať nedokážu. Tieto padlé víly kedysi bývali obyčajnými lesnými vílami.

Lesné víly sú krehké, ľahkonohé bytosti nezvyčajnej, nevinnej krásy, ktoré žijú len z mesačného svetla. Milujú všetko, čo je krásne, a preto tvoria. Aby bol svet krajší. Sú veľmi ľahunké, silnejší vietor by ich dokázal odfúknuť, preto musia žiť pod ochranou stromov, ktoré ich pred vetrom dokážu ochrániť.

Najhoršia zrada ich vlastnej, krehkej duše je smrť. Smrť, ktorú spôsobia inej bytosti, keď zabijú, hoci sú ich dôvody akékoľvek. Vtedy prestávajú byť sami sebou a stanú sa krvavou vílou. Šťastné, veselé a nevinné oči sa zmenia na čierne, bezodné studne a vlasy stratia akúkoľvek farbu, ostanú biele. A to je pre krvavú vílu smrť.

S bielymi vlasmi prežije len zopár hodín. Mesiac ju odvrhol a jeho svetlo ju zraňuje, preto sa jej novým zdrojom stane krv. Vlasy ju lačne vpijú aj s jej neopakovateľnou farbou. Ale blednú akosi prirýchlo...

„Vlasy budeš mať o chvíľu úplne biele. Vstaň, a choď sa zachrániť. Choď strážiť Hranicu, alebo čo uznáš za vhodné. Len nezahadzuj svoj život! Za krátky čas už bude les opäť mocný, no nedovoľ, aby sa dovtedy ďalšia víla musela stať krvavou!"

„Ďalšia víla?" chladne sa zasmiala „V tomto lese žijú už len také ako ja."

Pokrútila som hlavou: „ To nie je možné... musíš sa mýliť..."

Krvavá skĺzla z kameňa, prešla zopár krokov, zastala o otočila sa. Smutne sa na mňa usmiala, akoby hovorila „už nie je nádej". Nakoniec zmizla v temnote lesa.

V mrákotách som pokračovala vo svojej ceste k Pánovi lesa. Tento les nebol ani chorý, ani oslabený, to nie. Tento les umieral. Prečo to Matka príroda nechala zájsť tak ďaleko?