Strážkyňa lesov

21. Kapitola

V hrade bol účinok kameňa ešte silnejší, no nejako sa mi darilo predýchať to. Musela som byť dokonalá a nedala som na sebe nič poznať. V akejsi bočnej sále som čakala na kráľovo prijatie. Dvere sa otvorili.

„Poď!" vyzval ma čísi hlas.

Vstala som zo stoličky od stola, pri ktorom som sedela. Puknuté okovy na ňom ostali položené. Muž, ktorý ma doviedol od hradnej brány sem, na ne pohliadol s vrcholne šokovaným pohľadom.

Očarujúco som sa naňho usmiala a usadila som ho svojím pohľadom späť na stoličku. Nebol schopný vydať zo seba ani hlások. Vyprázdnila som si myseľ a cez dvere som prešla s kamennou tvárou a bezvýraznými očami.

Sála ma ohromila. Bola obrovská! Do výšky zaberala niekoľko poschodí hradu, a jej rozloha bola priamoúmerná jej výške. Strop zdobený reliéfmi z chladného, striebristého kovu bol podopieraný monumentálnymi stĺpmi hrubšími, ako tie najstaršie stromy. Steny boli zdobené jemnou, striebristou látkou, a rovnaká ležala na zemi, skúšajúc zakryť ľadovú bezcitnosť kameňa.

Oproti mne, ďaleko na druhom konci sály, svietil zvláštnym, vnútorným svetlom obrovský erb. Vlk trhajúci na kusy ulovenú laň. Erb visel nad vyvýšeným, prezdobeným, impozantným kreslom. Trón, ponúkla mi moja myseľ pomenovanie pre kreslo. Trón. Sedel na ňom vládca Tarionu, človek, za ktorým som cestovala tak dlho. Sebavedome som sa za ním vybrala. Sledovali ma desiatky očí ľudí, ktorí stáli v sále.

Cesta od dverí k trónu bola nekonečná. Možno za to mohla obrovská rozloha sály, no možno aj nie. Každopádne, nakoniec som pred ním stála.

V celej sále vládlo prítmie. Okná boli zatiahnuté a ohne nehoreli. Pán Tarionu mal cez seba prehodený plášť, a tak som vôbec nevidela, ako vyzerá. A už vôbec som mu nevidela do očí. To, ako sa na mňa pripravil, ma naozaj znepokojilo.

„Som Strážkyňa. Prichádzam v mene Matky prírody. Ľudia jej vzali niečo, čo im nepatrí. Matka príroda si to žiada späť." skonštatovala som vecne smerom k panovníkovi.

Podľa pobúreného šumu v sále som usúdila, že som sa zachovala neslušne.

„Vzdaj úctu nášmu vládcovi, aby ťa uznal za hodnú jeho pozornosti." vynoril sa spod trónu človek.

Ignorovala som ho. Podišla som ešte bližšie k trónu a začala som stúpať schodmi hore.

„Stoj!" postavil sa ten človiečik priamo predo mňa.

Napriek tomu, že ľudský mužík stál o schodík vyššie, bola som od neho o kúsok vyššia. Zastavila som sa. Mohla som ho odstrčiť, či rovno zabiť, no to všetko by mi celé vyjednávanie asi iba skomplikovalo. Rozhodla som sa teda opäť prehovoriť:

„Ako mám vzdať úctu človeku, ktorého si nectím?"

Človek na tróne sa začal potichu smiať. Keď sa dosmial, preriekol pomaly a výrazne jediné slovo:

„Slušnosť."

Jeho hlas bol rovnako ľadový a bezvýrazný ako ten môj. Nič o svojom nositeľovi neprezradil. Azda len to, že to bol človek mohutnej postavy, súdiac podľa jeho hrubosti.

„Slušnosť? To hovorí človek, ktorý sa svojmu hosťovi ani nedokáže pozrieť do očí?"

Mlčal. Rozhodla som sa teda pokračovať. Aby som sa niekam dostala, rozhodla som sa pristúpiť na podmienky ľudí a vzdať úctu:

„Napriek tomu, že pán Tarionu je nesmierny zbabelec, bezhranične si ho ctím. Za jeho... za... za... zato, že si tak potrpí na prázdnych slovách, ktoré padajú v jeho sieni. Dúfam, že teraz ma uzná za hodnú svojej pozornosti."