Strážkyňa lesov

27. Kapitola

Nasledujúci deň bol... Náročný. Bola som tak strašne naivná a hlúpa, zase! Ako som si len mohla myslieť, že je v mojich silách vydržať taký nápor liečivej mágie? Áno, samozrejme, zažila som už aj kúzla, ktoré trvali celé dni, no liečenie... Liečenie bolo niečo úplne iné.

Liečivá mágia nebola tak úplne prirodzená. Teda, neviem, ako by som to presne vysvetlila. Liečenie bolí. Bolí, lebo mágia liečením narušuje prirodzený chod vecí v tomto svete. Drobné zlomeniny alebo ľahké choroby neboli až taký problém. Ale...

Ľudia odo mňa nechceli, aby som liečila niečo, čo by oni dokázali vyliečiť. Niečo, čo by vôbec bolo vyliečiteľné prirodzenou cestou. Keď som ráno zbadala ten zástup chromých ľudí, oblial ma ľadový pot. Ľudia čo nedokázali chodiť. Slepí ľudia. Ľudia bez končatín. Nebolo pre mňa, ako pre živú bytosť, reálne vstrebať také ohromné množstvo bolesti. Už pri piatom človeku som bolesť tlmila mágiou.

Runy som mala otvorené a žiarili svojou žeravo červenou farbou. Ony neboleli, to nie, ale mágia ktorá cez ne prúdila, sa neustále pokúšala rozorvať moju dušu na časti. Našťastie, už som dokázala koncentrovať svoju moc tak, aby moje telo, ako celok, tento nápor zvládlo.

Nemohla som si nevšimnúť, koho liečim. Najskôr to boli samí vojaci. Nechala som ich zdieľať kúsok bolesti, aby chápali, aké je toto celé náročné. Do Nehrianovej armády som týmto vrátila pomerne slušné množstvo vojakov.

Ale, po nejakom čase bol prúd vojakov zastavený. Ich liečenie trvalo jednoducho pridlho. Vyliečiť ich by nebol až taký problém. Problémom boli tí, ktorým chýbali končatiny. Proces vytvárania živej kosti, šliach, väzov, žíl, mäsa, proste toho všetkého, zo vzduchu, bol nesmierne zdĺhavý. Nehovoriac o samotnom pripájaní končatiny.

Nakoniec to vyzeralo okolo mňa tak, že vo vzduchu rotovali ruky a nohy, v rôznych fázach kompletnosti. Ja som medzitým liečila, čo som zvládala. Bolo to naozaj morbídne a do siene, kde sa to dialo, nebol voľný prístup. Nikto by toto nechcel, ani nemal, vidieť.

V ďalšom prúde boli deti. Neverila by som, aké rôzne choroby môžu trápiť také maličké telá. Bolo to kruté, elfské deti nikdy nebývali choré! Tak prečo ľudské? Do večera som sa im s láskou venovala, aj keď som už bola úplne zničená z vojakov, ktorých som postavila na nohy.

Keď slnko takmer zapadalo, prišiel Kael'Ran. Viedol veľké množstvo mladých žien, ktoré trpeli nejakou zvláštnou chorobou. Nebola smrteľná, vyliečila som ich všetky naraz v poslednom momente dohody, ako slnko zapadlo.

Keď bolo po všetkom, ostala som neveriacky sedieť na mieste. Bola som dosť otrasená. Ani som veľmi nevnímala, ako ku mne prišiel Kael'Ran, postavil ma na nohy a začal ma odvázať do mojej komnaty. Niečo na mňa hovoril. Chcela som protestovať, nech ma nechá tak, ale nedalo sa. Prišla na mňa čiernota a upadla som do bezvedomia.

Ráno som vstala vo svojej komnate. No, ráno. Bolo už poludnie. Cítila som sa trochu slabá, ale inak som bola v poriadku. Každopádne som bola šťastná, že som putá Shan'Lasa ľuďom už vzala. Nechcela som ani pomyslieť na to, čoby sa mi inak mohlo stať počas doby, kým som bola v bezvedomí.

Prevzala som si od Nehriana v jeho sieni svoj podpísaný pergamen. Cítila som z neho zrazu silnú mágiu. Inú, zvláštnu mágiu, nepoznala som takú. Celý čas na mňa zazerala Rayleen. Sršala z nej neskrývaná nenávisť. Kael'Ran tam nebol.

Urýchlene som opustila ľudské mesto. Nemôžem ani opísať svoju úľavu, keď ma pred bránami toho nešťastného miesta čakala Zully. Hnali sme sa späť do tarionského lesa.

O pár dní sme dorazili. Dávala som si pozor, aby sme hranicu prekročili na mieste bez ľudí. Mala som totiž veľmi nepríjemný pocit, že som už aj tak príliš napáchnutá ľudským pachom. Frolla by zúrila. Ona dobre vedela, ako bolo možné takto napáchnuť. A ja som nechcela napáchnuť ešte viac, čo by sa pravdepodobne stalo, keby sa zas stretnem s hraničiarmi z minula. Neodolala by som.