Strážkyňa lesov

12. Kapitola

Svitalo. Ranné lúče sa snažili neúspešne predrať medzi husté konáre stromov, tu ešte tak hustých, ako sa na poriadny les patrí. Asi k večeru začnú konáre stromov rednúť, a začneme sa približovať k ľudskej časti lesa.

Ľudská časť lesa! Ako zvláštne to znie! Povedala by som dokonca, že až smiešne, no mne z toho do smiechu vôbec nebolo. Keď prídeme na okraj lesa, tej časti kde ešte neprebývajú ľudia, musíme na chvíľu zastaviť. Kvôli oddychu nie, kdeže, také mrhanie si v tejto chvíli nemôžeme dovoliť.

Potrebujem si zohnať nejaký plášť alebo niečo podobné, čo dokáže skryť moje žiariace runy pred zrakmi ľudí, pretože na seba nepotrebujem pútať prílišnú pozornosť. I keď, rýchlosť, akou Zully uháňa, je prinajmenšom netradičná.

Cítila som, že sa približujeme práve k tomu kraju lesa, ktorý toho od ľudí vytrpel najviac. Pár odvážlivcov asi zablúdilo až sem, čo súdim podľa duší ľudí, povešaných po stromoch, ktoré les ešte nevyčerpal. Asi si to odkladá na tie najhoršie chvíle.

Obdivne som sledovala toto umelecké dielo bludičiek. Schránky mali tvar dokonalej kvapky, a boli perfektne číre. Na dotyk boli ako voda, no držali si svoj tvar. Farbu im dávali až duše, ktoré boli dnu uzavreté, a strom- hostiteľ, prostredníctvom ktorého boli odčerpávané do podstaty lesa.

Duše rôznych ľudí mali rôzne farby. Biela bola farbou nevinnosti. Žltá bola zrada. Oranžová nenávisť. Červená vášeň. Zelená nádej. Modrá hlúposť. Fialová láska. A napokon... Čierna bola zlo.

Krásne na farbách duší bolo, že jednofarebná nebola žiadna. V každej sa miesilo veľa odtieňov rôznych farieb, no v každej bola jedna prevládajúca. A v každej bolo aj mnoho nedefinovateľných farieb, pretože ľudia sú príliš komplikovaný na to, aby sa dali vyjadriť len pomocou týchto ôsmich.

Do tejto farebnej masy zasahovali striebristé pramene prúdiace od stromu, čerpajúce z duše jej silu. Ako mala duša menej energie, schránka bola čírejšia a čírejšia, až napokon prázdna pukla a rozprskla sa do okolia. Zatiaľ som nemala tú česť vidieť bludičku pri tvorbe schránky, no vždy ich vyrábajú duši priamo na mieru a hotovú zavesia na najbližší strom.

Ako sa blížil večer a my sme sa približovali stále bližšie a bližšie k okraju lesa, výzdoba lesa od bludičiek bola stále veľkolepejšia. Začali sme stretávať aj iné bytosti ako zvieratá, magické. Bludičiek tu bolo hojne, no našli sa i krvavé víly, tentoraz také, čo robili farbou vlasov česť svojmu menu.

Pri plnej sile boli krvavé víly naozaj strašidelne krásne.

Runy mi do tmy sálali svetlo takej intenzity, až sme museli zastať o čosi skôr, ako som plánovala, pretože som sa bála, že svetlo z nich by mohlo preraziť stromami a prilákať niekoho nepovolaného ľudskej rasy.

Zoskočila som teda zo Zully a vydala sa do tmy. Asi detstvu s vlkmi vďačím za to, že mám aj v tme pomerne dobrý zrak. Hľadala som strom, obrastený svetielkujúcim machom. Takých bývalo mnoho, a ja som na jeden hneď narazila.

Trochu nemilosrdne som z neho mach strhala a nahádzala na jednu kopu. Tento mach bol asi jedinou rastlinou, z ktorej sa dal vyrobiť plášť čo nepichá ani neomína. Dotykom mojich rúk, a za pomoci runy rozkladania, runy skladania, runy spájania, runy spletania a runy tvorby som si mágiou utkala plášť.

Bol dlhý až po zem, ba dokonca som ho za sebou až ťahala, vpredu bol na zapínanie, a mal kapucňu skrývajúcu moju tvár. Bol krásnej zelenej farby, výraznej, ale nevtieravej. S rozkošou som sa do svojho nového, hebučkého plášťa zahalila a vrátila sa ku koňovi.

Zully sa počas mojej neprítomnosti rozhodla požuť trochu trávy. Vyzerala pri tom tak spokojne, že mi bolo až ľúto ju vyrušiť.

„Musíme pokračovať." vzdychla som si. Zully nastrašene odskočila, a to o dobrý meter. Potom ma zbadala a uľahčene si vydýchla.

„Jej, Jul, ja som ťa v tom plášti vôbec nezbadala, prepáč." zasmiala sa.

„To nevadí. Pekný?" spýtala som sa.

„Môže byť. Vyzeráš ako vzdialená sestra bludičiek." oznámila mi Zully pobavene.

„To hádam nie! Vyzerám, že sa vznášam?" poskákala som po zemi. Zully ku mne podišla a drgla do mňa hlavou.

„Máš pravdu, mali by sme pokračovať." uvedomila som si. Naskočila som na Zully. Vydali sme sa v ústrety ľudskému svetu.