Strážkyňa lesov

24. Kapitola

Slnko pomaly vychádzalo a ja som stále sedela v posteli a takmer plakala. Srdce ma neuveriteľne bolelo. To, čo som videla dnes v noci, nebol sen. Bolo to skutočné! Ale prečo, prečo som to videla? Ako je to možné?

Snažiac sa upokojiť, skĺzla som z postele. Napila som sa zo džbánu s vodou a trochu si opláchla tvár. Následne som na seba obliekla svoje biele šaty a prečesala vlasy. Rozhodla som sa, že sa pôjdem trochu poobzerať po hrade.

Ako som vyšla z dverí, stál tam človek. Otrávene som si povzdychla. Samozrejme, som nebezpečná, tak prečo nie.

"Ehm...", ozval sa vojak nesmelo.

"Áno?",spýtala som sa nevinne. Dokonca som nahlúplo naklonila hlavu.

"Vieš...", nasucho prehltol, "nemala by si tu chodiť sama, je to tu veľké a mohla by si sa..."

"Rozumiem", skočila som mu do reči, "Som nebezpečná. Kam vlastne môžem ísť?"

Takto. Nechcela som robiť problémy. Ja som veľmi dobre vedela to, čo ľudia len tušili. Bola som nebezpečná. Chcela som túto nešťastnú záležitosť s ľuďmi ukončiť čo najrýchlejšie tak, aby bola Matka príroda spokojná.

"Keby si mohla ostať v komnate a počkať na pani Rayleen?", spýtal sa naozaj nešťastne. Na druhej strane, cítila som ako mi očami lačne prechádza po celom tele.

Mohla som si len domyslieť výraz jeho tváre, ktorú skrývala prilbu. Myklo mi kútikmi úst a takmer som vybuchla od smiechu. Podarilo sa mi našťastie zachovať kamennú tvár a len som pretočila očami.

"Počkám", vyfľusla som ponad plece ako som za sebou treskla dverami.

Netrvalo dlho a ozvalo sa zaklopanie.Následne vstúpila bledá, zle upravená a rozospatá Rayleen. Svitanie asi nebolo jej časť dňa.

"Už si hore?" silene sa usmiala. Z očí jej sršali blesky. Princezné sa predsa nebudia za svitania!

"Vstávam vždy so slnkom", odpovedala som zamyslene. Pozrela som von oknom do záhrady, ktorá sa tam rozprestierala. Zhlboka som sa nadýchla, v snahe nasať vôňu stromu zo záhrady. Asi som bola tak trošku magor.

"Kázala som dať sem priniesť raňajky. Dám si s tebou. Ako si sa vyspala?"

Stislo mi srdce pri spomienke na moju víziu z noci.

"Veľmi dobre, ďakujem.", zaklamala som. Nepokračovala som v rozhovore, bola som stále smutná.

"Po raňajkách ti pomôžem obliecť sa a pôjdeš za pánom Nehrianom. Snáď všetko dobre dopadne.", nedala sa Rayleen odbiť mojim mlčaním.

"Nie.", odpovedala som jednoducho. Rayleen vyvalila oči.

"Som elfka, lesná bytosť a toto nemôžeš. Nemôžeš zo mňa robiť jednu z vás."

Rayleen sa zachmúrila, potom však len mykla plecami: "Ako chceš. Len som chcela, aby nám trochu ubehol čas, musíme počkať do nejakej ľudskejšej hodiny. Aspoň vlasy...?" preniesla s nádejou.

Rayleen očividne zbožňovala moje vlasy, o nič iné tu nešlo. Nedbala som teda a prikývla som jej.

Po raňajkách, pozostávajúcich z ovocia a čerstvo upečeného chleba, doniesla slúžka kôš bielych kvetov, ktoré si Rayleen vyžiadala. Posadila ma na stoličku pred zrkadlo a so zbožným povzdychom sa pustila do roboty.

Po neuveriteľne dlhom čase,ktorý odhadujem tak na 2-3 hodiny, bol účes hotový. Neuveriteľne komplikovaný spustený drdol plný kvetov vyzeral naozaj pekne. V duchu som sa usmiala, keď som si predstavila, akoby som rovnaký účes pomocou mágie vytvorila za pár okamihov.