Strážkyňa lesov

Podivná bytosť

Pár rokov dozadu som sa nachádzala na okraji jedného lesa, pri jeho hranici, keď vtom som pocítila, že svet sa zmenil. A to veľmi prudko.

Hneď za Hranicou sa zjavila planina. Prázdna, vyhorená púšť bez života. Veľmi ma zaujala, preto som na ňu vstúpila a začala ju skúmať. Znepokojilo ma, že som cítila, ako sa môj kontakt so svetom mágie chveje a cítim ho zrazu ako niečo neprirodzené.

Spod nôh mi zrazu, z ničoho nič, niečo vybehlo. Viem, bude to znieť zvláštne, ale to niečo tam vlastne nebolo. Nebolo to cítiť prirodzeným životom. Bytosť som síce videla a cítila na hranici svojich zmyslov, ale bola cítiť tak neprirodzene, že mi z nej stáli chlpy po celom tele. Naháňala som tú poloexistujúcu bytosť po celej planine niekoľko dní, kým som ju napokon nechytila do magickej pasce, bubliny. Krútila sa tam a zvíjala.

Keby nemusím povedať, že to nemalo žiadny tvar a že to vlastne neexistovalo, povedala by som, že to vyzeralo takmer ako maličký dráčik nedefinovateľnej farby, a vlastne aj nedefinovateľného tvaru. V živote som o podobnom stvorení nepočula. Bol to démon, či patril k Matke prírode? A vôbec, patril vlastne niekam?

Sadla som si k pasci a hľadela som na tú bytosť. Nerozumel žiadnemu z jazykov, ktoré som ovládala, a on vyzeral že žiadny nemá. Len sa snažil zúfalo oslobodiť. Rozhodla som sa teda, že ho ukážem Frolle, tá by takého tvora poznať mala.

Aká som len bola prekvapená, keď som vyšla z jeho planiny a zistila, že svet sa medzičasom za ten krátky čas opäť zmenil. Ako to, že som to nepocítila? Bola som... zmätená, pretože svet sa nezvykol meniť po takej krátkej chvíli. Matke prírode sa ho vždy darilo udržať poskladaný v jeho aktuálnej podobe aspoň dvadsať dní.

Otočila som sa, a aj tvorova planina zmizla. Zvláštne... akoby sa nemenila spolu so svetom, ale len po ňom cestovala podľa vlastnej vôle. Stála som len na holej lúke, na dohľad od akýchsi skalnatých vrchov, prudko sa zdvíhajúcich z línie lúky.

Tvor sa začal podozrivo zväčšovať, ak tam teda vlastne bol, a stále sa o ňom nedalo povedať, žeby bol niečím konkrétnym. Snažil sa puknúť moju bublinu, no ja som mala dosť moci na to, aby som ju zväčšovala a posilňovala. A tak tvor rástol a rástol, no čím bol väčší, tým bola moja bublina silnejšia a väčšia. Keď tá bytosť dosahovala niekoľko násobok mojej výšky, rozhodla sa vzdať a prehovorila.

Prehovorila? Neviem, čo som vlastne počula a či som to vlastne počula. Rovnako dobre ako zvuk to mohla byť aj zachytená myšlienka, alebo to dokonca mohlo byť aj niečo iné. Alebo to neexistovalo.

„Čo žiadaš za moju slobodu?"

Vypýtala som si novú runu. Takú, akú ešte nemám, a výnimočnú. Neviem, ako mi mohlo niečo také napadnúť, a prečo som sa nezachovala tak, ako by sa na Strážkyňu patrilo. Prečo som nevypustila bytosť žiadajúcu slobodu len tak?

Po tom, ako sa mi runa zjavila na krku, a musím povedať že naozaj netuším, ako sa mi tam dostala, ma moja myseľ musela ochrániť pred neuveriteľnou bolesťou tak, že som upadla do bezvedomia.

Trvalo mi niekoľko dní, kým som sa pozbierala, a ďalších pár dní, kým som sa dostala do najbližšieho lesa. Dostala som vynadané za moju neprítomnosť, no nikomu som nedokázala- a doteraz nedokážem, hoci to sama viem a plne si to uvedomujem, vysvetliť, kde som bola, odkiaľ mám novú runu, a opýtať sa na tú záhadnú bytosť.

Jediná vec, ktorú si neuvedomujem je... Odkiaľ poznám názov tej runy?