Strážkyňa lesov

23. Kapitola

Rayleen ma viedla cez celý hrad. Išli sme do úplne inej siene, než bola tá prijímacia. V diaľke, ešte z chodby, som začula tichý hlas nejakého hudobného nástroja. Bol ľúbezný, no ani zďaleka nie taký čistý, ako je vílí oheň. Bola som veľmi zvedavá, na aké nástroje sa hráva v sieňach ľudských kráľov.

Vošli sme dnu, do sály, do ohromnej vravy. Nevľúdnosť čierneho kameňa bola zmäkčená zlatom a ohňom. Jediné veci v celej sále, ktoré by neboli vyrobené zo zlata a podsvietené ohňom, boli ľudia samotní. Zlatom tepané steny odrážali svetlo tisícov fakieľ a sviečok na zlaté stoly a stoličky. Na stoloch stáli zlaté taniere, misy a príbory, na ktorých bolo viac jedla, ako som zjedla za celý môj život.

Jeden zo stolov, najdlhší, lemoval náprotivnú stranu miestnosti. V strede stola boli tri voľné miesta. Rayleen nezastala, a stále ma viedla. Boli sme asi v strede sály, keď vtom si ľudia uvedomili moju prítomnosť. Celá sála v momente zmĺkla. Cítila som na sebe pohľady desiatok, možno stoviek, párov očí. Rayleen ako na povel zastala.

Zamračene sa poobzerala po ľuďoch v sále a nespokojne pokrútila hlavou. Malo to ľudí prinútiť, aby sa začali venovať niečomu inému ako mne, no to by si Rayleen museli všímať. Všetka pozornosť však patrila mne. Rayleen, keď videla, že jej gesto neprinieslo žiadny výsledok, začala v duchu zúriť. Cítila som to z nej. Chcela, aby ju ľudia rešpektovali, ako ich budúcu paniu, no bola na rešpekt asi ešte primladá. Bola som zvedavá, či sa jej podarí elegantne vyriešiť túto zvláštnu situáciu.

„Fionael!" zvolala.

Zaujímavé. Koho sa rozhodla privolať na pomoc?

„Moja pani?" ozvalo sa sprava neprirodzene príjemným, mäkkým, ba až primäkkým hlasom.

Zrak mi padol na barda. Bol to elf! Dlhé, tmavé vlasy mal spletené v priberaných copoch a ozdobené kvetmi. Mal veľmi mäkký výraz v tvári, z ktorej žiarili svetlomodré oči. Oblečený bol v... Ženských šatách?! Prekvapene som zamrkala očami. Rayleenin hlas si zrazu uzurpoval moju pozornosť.

„Zahraj mi na lýru a zaspievaj. Niečo rýchle a živé. Hneď!" rozkázala Rayleen panovačne a namyslene smerom k elfovi.

Myklo mi kútikmi úst. Už od začiatku som tušila, že Rayleen vlastne nevie kým je. Ku mne milá a pokorná, k tým menej vznešeným ako ona zas nepríjemná a panovačná. Ktovie, ako sa správa k svojmu nastávajúcemu či k jeho otcovi.

Ozvalo sa pár zabrnknutí, ktoré plynule prešli v rýchlu a veselú pieseň. Pridal sa k nim nezvyčajne čistý a príjemne dotieravý hlas, spievajúci niečo o nápoji zvanom pivo a dvoch mužoch, ktorí ho pili.

Nezaujalo ma to, no stačilo to na to, aby sa ľudia v sále prebrali, odtrhli zo mňa svoje pohľady a pustili sa do vravy či tanca. Šikovné dievča, táto Rayleen. Ak budem mať čas, vytiahnem z nej jej skutočnú, neumelú časť. Zaujala ma.

Rayleen sa víťazoslávne pousmiala a pokračovala v ceste k stolu. Posadila ma na stredné z troch prázdnych miest a sama sa usadila vedľa mňa. Miesto presne v strede stola ostávalo voľné.

Vyhladovane som sa rozhliadala po jedle naokolo, a takmer som plakala pri pomyslení, že kvôli korzetu si nič z toho aj tak nedám. Ako som si mohla všimnúť, ani Rayleen nič nejedla.

„Načo som tu?" nedalo mi a konečne som vyhŕkla na Rayleen otázku, čo ma ťažila už od vstupu do siene.

„Na želanie pána Nehriana."

„Tss! Ach áno, samozrejme. Prianie pána Nehriana je mi rozkazom, hlavne keď sa neunúva dostaviť osobne."

Rayleen nestihla ani otvoriť ústa, keď vtom sa otvorili bočné dvere, tepané z rýdzeho zlata, a pán Tarionu vošiel. Bol stále rovnako zahalený ako keď ma prijal. Aké paranoidné! Rýchlym krokom prišiel na svoje mieste za vrchstolom. Jeho odev ma znepokojoval. Páchol mágiou.