Strážkyňa lesov

6. Kapitola

Stála som otočená chrbtom k ľudskému táboru, na hranici úplnej tmy a šera vydávaným táborovým ohňom, a čakala na vhodný okamih na ďalší zážeh. A asi sekundu pred tou správnou chvíľou sa to stalo.

Niekto na mňa zozadu skočil, pripevniac mi putá okolo pása a na nohy. Po dopade mi ich ešte násilím narazil na ruky, čomu som sa v sekunde šoku nestihla brániť. V ďalšom momente, keď som sa spamätala, bolo neskoro.

Chcela som útočníka zo seba zhodiť a omráčiť, strhnúť si putá a opäť utekať do tmy, lenže... Nešlo to. Moja mágia ma opustila! Navliekli ma do prekliatych pút, ktoré bránia akejkoľvek mágii. To nie je možné! Odkiaľ by ľudia mali niečo takéto? Odkiaľ majú putá Shan'Lasa?

Človek sa postavil a mňa nechal ležať na zemi. Svojimi očami, už navyknutými na tmu, som si ho rýchlo prezrela a usúdila som, že je na človeka už starý.

Mohol mať asi 60, možno 65 rokov a pri pozornejšom skúmaní bolo možné zistiť, že veľmi nepatrne páchne mágiou. Nie svojou vlastnou, ale mágiou vecí, ktoré vlastní, ukradnutou. On rovnako hľadel na mňa, hoci ma nemohol vidieť lepšie ako nejasný obrys ležiaci na zemi. Nedvíhal ma, čakal na ostatných kým prídu a vykonajú to zaňho.

Vstala som, chystajúc sa bojovať o slobodu najlepšie ako sa mi bude dať, a zistila som jednu vec- bola som voľná! Vlastne, bola som spútaná, ale nie pripútaná k tomu človeku! A putá boli dosť voľné na to, aby sa v nich dalo utekať. Reťaze patriace k putám spájali len každú ruku a nohu s pásom, nie ruky a nohy navzájom. Otočila som sa teda a dala sa na útek.

Až toto prinútilo starca, čo ma spútal, jednať, hoci omnoho menej akčne, ako som očakávala. Len sa rozkričal no ostatných, no sám sa za mnou nerozbehol.

Vlastne spravil preňho najmúdrejšiu vec, aj tak by ma nikdy nedobehol. Pre jazdcov na koňoch to však neplatilo. O pár momentov som za sebou začula dupot kopýt, pretože moje mierne svetielkujúce putá boli v tej temnote neprehliadnuteľné, a o ďalších pár momentov ma jazdec vytiahol k sebe na koňa.

Bez zastavenia spravil oblúčik a vrátil sa, aj so mnou, do tábora. Bránila som sa, ako najlepšie som vedela, no visiac ako vak cez koňa som sa zmohla len na slabučké búchanie päsťami do jazdcovej nohy. Škriabanie či kúsanie by vzhľadom na jazdcove hrubé čižmy nemalo zmysel, a mne neostávalo nič iné, len sa nenávidieť za svoju bezmocnosť bez mágie. Prečo som len taká slabá?

Ako sme docválali do tábora, všade dookola sa ozývala víťazoslávna vrava. Bola som ich korisťou a vytúženou odmenou po dlhom love. Nemajú ani tušenia, koho chytili! Všetkým im to vrátim! Raz určite...

Jazdec zastavil koňa a mňa chytil pár mocných rúk a postavil ma na zem. Stála som pri ohni a za prekvapeného a uznanlivého mrmlania mužov som si obzerala okolie, aby som si mohla zhodnotiť svoje šance na útek.

Jazdcov tam bolo asi 30, všetko mužov, dobre vyzbrojených, každý mal dva meče, luk, dlhú dýku za opaskom a krátku, podľa nich asi nenápadne schovanú, v čižme. A práve tú dýku som považovala za svoju šancu. Ku svojim zbraniam sa nedostanem, teraz nevydám ani tú štipku mágie na to potrebnú, ale cudzie ukradnúť môžem.

Vrhla som sa k nohám muža, ktorý ma zložil z koňa, a vytrhla mu za smiechu ostatných, ktorí si mysleli že sa mu klaniam, dýku. Vyskočila som a chytila ju do útočnej pozície. Oči mi planuli neľútostným, nenávistným plameňom, no napriek tomu moje počínanie vyvolalo len ďalšiu vlnu smiechu.

„Pozrite! Mačiatko vystrkuje pazúriky!" zvolal ktosi za všeobecného veselia. Zavrčala som. Doslova. A potom sa vrhla na najbližšie stojaceho muža. Dvoma rýchlymi skokmi som bola pri ňom, kopla som mu pätou do kolena, na čo sa zviezol na zem, a sadla som si naňho, priložiac mu dýku ku krku, načo smiech utíchol.

„Zložte mi putá, lebo ho zabijem." na potvrdenie svojich vyhrážok som mu priložila dýku ku krku tak tesne, že spod nej vytiekol pramienok krvi.

„Ale nehovor, drahá." povedal ktosi spoza mňa, dvihnúc ma do vzduchu a vypáčiac mi dýku z ruky. Potom ma síce položil, no stále ma držal vo svojom tesnom objatí.

„To aby si už nerobila hlúposti." vysvetľoval.

Namiesto odpovede som len zavrčala a začala sa metať, čo vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu.

Teraz ku mne priskočil ďalší človek, a zviazal mi ruky a nohy obyčajným lanom. Fajn. Definitívne som sa stala ich väzňom. Muž ktorý ma dovtedy držal ma pustil a odstúpil.

Stáli okolo mňa a obdivovali ma.

"Elfka..."

„Tie vlasy..."

„Tie oči..."

„Tá tvár..."

„Nie je až príliš chudá?"

„Je nádherná. Najkrajšia akú som kedy videl."

„Je moja!"

„Nie, ja som ju chytil! Patrí len a len mne!"

„Nie, ja..." a takto to pokračovalo stálo dokola. Prestávalo ma baviť počúvať to.

„Ja nepatrím nikomu!" zvolala som až prekvapivo pevným a hrdým hlasom do ľudskej hádky. „Nechajte ma ísť..."

„Samozrejme, že nikomu nepatríš, moja pekná. Aspoň doteraz si nepatrila. Ale teraz sa to má zmeniť." divno sa zablysklo v očiach starcovi páchnucemu mágiou, stojacemu predo mnou. Medzi jazdcami tam bol jediný starý a ako som postrehla, dostávalo sa mu aj veľkej úcty. Mne to však bolo jedno.

„Nikdy!" vykríkla som impulzívne a opľula ho, načo sa on rozohnal a kopol do mňa. Vychrlila som naňho príval nadávok vo všetkých jazykoch, aké som poznala. Okolití jazdci sa nesúhlasne zamrvili nad starcovou reakciou.

„Elfky býva ťažké skrotiť, to áno. No výsledok stojí za to."

Videla som mu až na dno jeho mysle a chcelo sa mi vracať, keď som videla jeho zámery so mnou. Chcela som ujsť, skryť sa, byť niekde ďaleko, no nešlo to. Vzali mi mágiu a ja som proti ich hrubej sile nemala najmenšiu šancu. Napriek tomu som sa stále rovnako divokým a neskrotným pohľadom pozerala po mužoch stojacich naokolo.

„Tak? Čo bude teraz?" fľochla som po nich.

„Teraz," zvláštne, dokonca možno smutne sa usmial jeden z nich, podľa oblečenia asi ich veliteľ, „teraz ťa odvezieme k môjmu otcovi, pánovi Tarionu, a rozhodneme komu pripadneš."

„Nezmysel." povedala som. „Ja mám teraz namierené inde."

Všetci sa opäť začali len smiať. Bola som bezmocná. Už som o sebe nerozhodovala.

Keď smiech ustal, ich veliteľ sa ku mne otočil: „Prepáč, v tomto ti asi nepomôžem, no môžem ti ponúknuť nejaké jedlo. Vyzeráš že to naozaj potrebuješ. A, okrem toho, noci bývajú chladné. Môžeš ísť spať do môjho stanu."

Miesto odpovede som ho opäť len opľula. Vedela som pľuť naozaj obdivuhodne ďaleko a presne, no tu to nikto nevedel doceniť. Tento krát som dostala omračujúcu ranu do zátylku.