Strážkyňa lesov

Stratená nevinnosť

V pamäti sa mi stále vynára jedna spomienka. Mala som trinásť, keď som bola poverená dôležitou úlohou. Mala som v jednom malom lesíku, ležiacom pri mori ďaleko na východe, posilniť slabnúce hranice lesa, oslabené neustálymi útokmi temných morských existencií. Keďže som vedela, že ide o veľmi vysokú, mocnú mágiu, pri mojej neskúsenosti som sa rozhodla požiadať o pomoc. Išlo a malý, vzdialený les, v ktorom nežila žiadna z Prvých bytostí. Preto som šla požiadať o pomoc Pána lesa. Bolo to prvý krát, ako som nejakého mala stretnúť osobne.

Ach, aký zlý pocit som mala z tých bytostí. Hoci nemajú oproti Prvým ani polovičnú magickú moc, oplývajú inou mocou. Ovládajú svoj les. Nemajú žiadne pocity, preto dokážu nariadiť zime, aby začala, hoci sa cez zimu trpí a umiera. Dokážu vnímať milióny cudzích myšlienok naraz, preto vždy vedia, čo sa v ktorom kúte lesa deje. Svojim vzhľadom vždy vyjadrujú povahu ich lesa. V lese ovládanom vrtošivým satyrom preto vždy bude bláznivejšie počasie, ako v tom pod patronátom rozvážneho gryfa. A nakoniec, každý Pán v sebe ukrýva silu a moc lesa. Jeho smrť je smrťou celého lesa, preto ide o najukrytejšiu a najstráženejšiu bytosť v celom lese. Aj keď padne posledný strom a posledný živý tvor, ale patrón lesa prežije, les znova povstane. Hoci, za posledné stáročia ich moc upadá...

V ten deň, vlastne v tú noc, som predstúpila pred Pána toho lesa, upíra. Chcela som mu vysvetliť, o čo ide, a požiadať ho o pomoc pri obnove hraníc, čo bola vlastne jeho povinnosť, no nedodržoval ju a Matka príroda mu to trpela.

Musím ešte niečo vysvetliť. Mala som trinásť a bola som veľmi dobrosrdečná, nevinná a neskúsená. Nevinnosť vyžarovala z každého kúsočka môjho dospievajúceho tela, sršala z mojich trávovo zelených očí a plných pier farby jahôd. Moja matka ma mala varovať. Ono, páni lesa nie sú zlí. Len je v ich prirodzenosti zviesť každú bytosť ženského pohlavia, ktorá im príde do cesty.

Nebol pre mňa problém nájsť stred lesa. Pod obrovským stromom v srdci lesa bola jaskyňa, tak som do nej vošla. Zavesený na strop tam visel obrovský netopier. Odkašlala som si.

Netopier sa nepokojne zamrvil. Krídla zašuchotali. "Kto ma ruší?", ozvalo sa ospalé zamrmlanie.

"Ehm... Ahoj. Som Julivien, Strážkyňa lesov. Poslali ma sem, aby som opravila Hranicu tvojho lesa, ale sama to asi nedokážem, budeš mi musieť pomôcť."

Pán lesa sa zniesol na zem. Bol strašný. Bol bledý ako smrť, s ozrutnými tesákmi, tmavými kruhmi pod očami a čiernymi očami. Bol veľmi vysoký, ale vychudnutý ako kostra. Nemal na sebe jediný sval, bol samá kosť a koža. Najskôr okolo seba zmätene mrkal, potom ma zbadal a začal si ma premeriavať. Prekvapivo šibalsky sa usmial.

Stále mlčal. Pristúpil ku mne a jemne mi hodil vlasy, prehodené dopredu, na chrbát. Začala som inštinktívne cúvať, kým som nenarazila na stenu jaskyne. On sa ale stále približoval. Vo svojej naivite som naňho len so záujmom pozerala, zatiaľ čo on mi vzal ruky a obe ich nesmierne pevne a dosť bolestivo uchopil do svojej jedinej, ovinúc ich dlhými bledými prstami.

"Počkaj. Čo to robíš?" opýtala som sa veľmi pokojne a zvedavo. Naozaj som nevedela, že mi môže ublížiť. Bol lesná bytosť, verila som mu.

Pritisol sa na mňa. Cítila som na krku jeho ľadový dych.

"Si krásna. Koľko máš rokov?" zašepkal mi do ucha.

"Trinásť." nepokojne som sa zavrtela pod jeho tlakom. Stále som sa ho nebála, ani mi nič neprišlo zvláštne.

Potiahol zhlboka nosom a nasal moju vôňu.

"Aaa, si ešte nedotknutá?" opýtal sa s pobavením v hlase.

"Nedotknutá?" nerozumela som.

On sa len usmial.

"Uvidíš, neboj sa. A nebráň sa mi, najskôr ti to príde zvláštne, ale je to prirodzené. Neboj sa. Potom ti pomôžem, s čím len budeš chcieť."

Pokrčila som ramenami. Bolo mi to jedno. Ešte stále mi nedochádzalo, čo chce so mnou spraviť. Nemohla som vedieť.

"Poď sem" vzal ma za ruku. Ťahal ma k výklenku jaskyne, vysokému k jeho pásu. Keď ma tam dotiahol, ľahučkým pohybom zo mňa zhodil šaty a vysadil ma tam.

Sedela som nahá vo výklenku a pohupovala nohami. Nevadilo mi, že som vyzlečená, bolo to pre mňa prirodzené. A stále som ničomu nerozumela, len som sa očarujúco, nevinne usmievala.

Pán lesa sa na mňa zadíval s hlavou natočenou na bok. Jazykom si prešiel po perách.

"Neboj sa a ver mi" povedal, ako sa postavil tesne ku mne. Zastavil pohupovanie mojich nôh a postavil sa medzi ne. Za nohy ma pritiahol bližšie a omotal ich okolo seba.

"Vieš, možno to trochu zabolí, ale nezľakni sa." prešiel mi jazykom po krku. Príjemne ma striaslo a zasmiala som sa. Jeho ruka mi prešla po prsiach. Áno, nevyzerala som už ako dieťa.

Smiala som sa a hmírila sa. Sama som sa naňho pritiskla ešte bližšie. Táto hra sa mi páčila.

Zrazu prestal. Provokatívne som naňho vyšpúlila pery.

"Ideme spraviť tú Hranicu?" neuvedomila som si, že špúlim pery.

On sa len usmial, a rozviazal si nohavice. Skĺzli na zem. Šokovane som sa pozrela na jeho... vec a zaplo mi.

Áno, Frolla ma vravela, že nesmiem mať ešte deti. Že moje telo je ešte príliš mladé. Ale môj zrýchlený dych a moje telo práve v tomto momente hovorili o opaku.

"Spravíme niečo lepšie", pošepkal mi do ucha, ako sa na mňa pritlačil. Bola som prekvapivo mokrá, a čakala som, že do mňa vkĺzne. Prekvapil ma odpor, ktorú moje telo vydalo a bolesť, ktorá sa dostavila.

"Nie! To bolí, ešte nie som pripravená..." vzlykla som a vyronila som slzu. On ma len objal, aby som sa mu nevyšmykla.

"To nič, zatni zuby a vydrž to, dobre?" silno ma objal a pritlačil.

"Nie, nie, nie..." panicky som vzlykala. Ako sa zvyšoval jeho tlak, bolesť sa zostrovala. Až nakoniec... bol dnu a bolesť otupela. Prudko som dýchala a slzy mi už otvorene tiekli dolu tvárou.

Fňukala som mu na pleci, až kým neskončil. Cítila som, ako do mňa prúdi život z neho. Aj keď už skončil, nechty som mala stále zaborené do jeho chrbta.

Aj keď to bolelo, prišlo mi to prirodzené. A nemala som mu to za zlé. Dokonca, keby to nebolelo, možno by sa mi to aj páčilo.

Postavil ma na zem, obliekol, a spolu sme opravili hranicu. V podstate, on len usmerňoval toky mágie, ktoré mi vypovedali poslušnosť. Celý čas na mňa pozeral so zvláštnym úsmevom.

"Aký je to pocit, byť teraz dospelá?" nevydržal to nakoniec.

"Hm?" odpovedala som s nezáujmom. V podbrušku mi pulzovala tupá bolesť.

"Ak chceš, môžeš u mňa nejakú dobu ostať" navrhol mi.

Prehlo ma v páse od bolesti. Súhlasila som, že ostanem, kým mi bude lepšie. Nič horšie mi už Pán lesa spraviť nemohol.

Trvalo dvanásť nocí, kým ma Frolla našla a dostala ma odtiaľ. Keď to prestalo bolieť a veci, ktoré mi robil, sa mi začali páčiť, tak som sa uňho zabudla.

Tento drobný incident nezostal bez následkov. O 9 mesiacov som porodila zvláštne dieťa, ktoré mi Frolla hneď zobrala. Trojdňový pôrod v štrnástich dá celkom zabrať.

Vraj som mala šťastie, vynosiť Pána lesa a prežiť jeho pôrod je takmer nemožné.