2. Kapitola

125 11 0
                                    

Faktom je, že niektoré bytosti sa ku mne správali zle. Pochybujem, žeby si hociktorý Pán lesa dovolil k inému runovému mágovi to, čo ku mne. Odmietavé správanie som však našťastie pociťovala len málokedy- a to od niektorých Vyšších a Prvých bytostí v lese a od ostatných, len keď to mali prikázané od vyšších a plnili to v strachu o seba. Chápala som to a bolo mi to už jedno, nepripúšťala som si, že ma to v mojom najhlbšom vnútri čo i len najmenej zraňuje. Včera som mala zrovna zlý deň po veľmi dlhom čase, no dnes si to vynahradím.

Dnes chcem pokračovať v ceste na juh, do lesov stojacich v srdci ľudského kráľovstva Tarion. O pár dní mám doraziť na okraj môjho lesa, Srdca sveta, ako ho niektorý volajú. Potom musím lesy opustiť a cez ničím nekryté trávnaté planiny sa vydať do lesov Tarionu. Tie lesy ma zúfalo potrebujú, ľudia ich bezcitne ničia a ja tam idem, aby som sa ľuďom postavila a pomohla lesu znovu získať vládu nad územím, ktoré musel ustúpiť ľuďom.

Na stretnutie s ľuďmi sa vlastne akýmsi zvláštnym spôsobom teším. Nikdy som sa so žiadnym nerozprávala, hoci videla a okradla som ich viac ako ktorýkoľvek živý tvor obývajúci lesy. Bavilo ma ich okrádať, neviem prečo, ale bolo to pre mňa vždy akýmsi spestrením dňa.

O mojej absolútnej nevedomosti o živote ľudí svedčí aj viacero skutočností. Napríklad, nemám ani najmenšie tušenie, ako sa vhodne obliecť medzi ľudí, alebo ako vystupovať pred kráľom tak, aby som „Jeho Veličenstvo" neurazila.

Ako sa ale poznám, nakoniec sa na to úplne vykašlem a kráľa, alebo čo to tam vlastne majú, urazím priamo dokonale. Nevadí. Budem jednoducho vystupovať ako hrdá vyslankyňa lesov.

Musím sa ale priznať, že ani v najmenšom nerozumiem tomu, prečo Matka príroda chce s ľuďmi vyjednávať. Predsa aj oni sú jej súčasťou a na to, aby som opätovne nechala vyrásť lesy, povolenie, tobôž pomoc ľudí, nepotrebujem!

Napriek tomu, Matka príroda rozhodla, že teraz sa musím stretnúť s kráľom ľudského kráľovstva a varovať ho pred jej hnevom, ktorý ľudia na seba privolajú, ak nezmenia svoj prístup k lesom. Majú ich predsa chrániť a dokonca ich môžu aj využívať, ale s rozumom, nie ich drancovať!

Myšlienky mi tak zaplnili hlavu, že som zrazu, ani neviem ako, dorazila lesom na čistinku. Priamo zo stredu tam do absurdne dokonale okrúhleho korýtka vyvieral čistý, priezračný prameň, ktorý aj voňal akousi čistotou a vôňou prírody. V okolí rástla len krásna, šťavnatá a tmavozelená tráva, nikde nebolo ani náznaku po nejakej burinke či kvete.

Napriek prítomnosti len jediného druhu rastliny, trávy, som bola najviac prekvapená z jej farby. Taká tmavozelená a šťavnatá teraz, na konci zimy?

Vychutnávajúc si pocit z úžasného miesta, ktoré bolo krásne nie vďaka tomu, žeby pôsobilo magicky, ale práve vďaka svojej čistej kráse prírody, som sa napila. Voda bola neuveriteľná! Bola taká... čistá? chutná?... Nie...Myslím že to nie je ten pravý výraz. Bola jednoducho nedotknutá. Áno. To je to správne slovo. Nedotknutá. Toto je miesto, kde začína svoj život budúca rieka a preto je voda z neho taká zvláštne dobrá.

Práve táto rieka ma bude sprevádzať až po Hranicu lesa. Volá sa Linguil, podľa rozkošného zvuku ktorý vydávajú jej vlnky tancujúce na hladine. Musím sa poponáhľať, pretože svet sa menil pred trinástimi dňami, a Matka prírody vždy ručila len za dvadsať dní aktuálnej podoby sveta, hoci väčšinou ju udržala dlhšie, a ktovie, ako ďaleko sa ocitne Tarion po zmene.

Áno, svet sa menil. Svet nebol dokonalý, pretože stále nebol hotový. Ak teda uverím legende o vzniku sveta, ktorú som počula. Nepáči sa mi. A nikdy sa mi ani nepáčila. Hľadela som do vody na svoj odraz, hlboko do svojich očí farby šťavnatej trávy.


Strážkyňa lesovWhere stories live. Discover now