Strážkyňa lesov

3. Kapitola

Osviežená a umytá v priezračnom, voňavom prameni som sa posadila do hebučkej trávy a začala som vyťahovať zo dna mojej pamäte spomienky na tých pár ľudských žien a ich odevov, ktoré som za svoj 15-ročný život videla.

Stále som si nebola istá, či sa môžem medzi ľudí vydať v tom, čo mám na sebe. Po malej chvíli preberania svojich spomienok som však usúdila, že na žiadnu z ľudských žien by som sa podobať ani len výberom šiat nechcela.

Preto som sa rozhodla nedbať na hlúpe ľudské záležitosti a predstúpiť pred nich v tom, čo nosím bežne, aj keď ich to môže k smrti uraziť.

Mám jednoduché snehobiele šaty, ktoré sa nejakým zázrakom nikdy neroztrhajú ani nezašpinia. Taká krv po nich stečie hladko, ako po tej najjemnejšej pokožke, nezanechávajúc po sebe minimálnu stopu.

Hore sú šaty vlastne tvorené len dvomi pruhmi čistej látky, ktoré mi odhaľujú brucho a sú zviazané za krkom, zatiaľ čo chrbát je celý obnažený. Dole sú šaty dlhé až po zem, ale majú dva dlhé rozparky po bokoch, lepšie povedané, rozparky dolnú časť šatov rozdeľujú tiež na dva pásy látky tak, aby som v nich mohla pohodlne behať či šplhať po stromoch.

Boli darom od Frolly a naozaj netuším, z čoho môžu byť vyrobené. Mám také podozrenie, že so mnou ešte aj rastú.

Čo sa týka zbraní, vyzerala som nevinne. Na prvý pohľad som bola len neozbrojená, možno trochu zvláštnejšia elfka. Vlastne, len ak si odmyslíte moje oči.

Moja matka, ktorá má podľa môjho názoru sama tie najzvláštnejšie oči na svete, vraví, že sú magické. Okrem toho, že sú svietivo zelené s odtieňom, ktorý sa vždy snaží napodobniť farbu okolitého lesa, sú to oči, ktoré vidia najhlbšie a najtemnejšie časti mysle každého, na koho pohliadnu. Sú to oči, ktoré v sebe nemilosrdne topia každého, kto do nich pohliadne so zlým úmyslom. Sú to oči s mocou ovládať. Sú to oči s mocou zabíjať. Sú to... To je vlastne jedno.

Každopádne, neozbrojená som určite nebola.

Okolo bokov som mala pripásaný temučký, zlatistý opasok. Bol to jeden z mnohých vlastnoručne vyrobených predmetov, ktoré som vlastnila. Bol utkaný zo srsti jednorožca Luwienny a z mágie jednej z mojich rún- runy neprítomnosti.

Jeho očarovávaním som strávila deň a noc neustáleho zariekania. Jeho magická moc spočívala v tom, že som ním vlastne bola aj nebola opásaná zároveň, teda že ho nikto nevidel, a ani som ho necítila, a na jeho objavenie bolo potrebné vyvolať ho mágiou.

Veľmi slabou, takmer nepatrnou, aby som to zvládla aj smrteľne zranená, ale bola potrebná mágia, čiže bolo len málo bytostí, ktoré by to dokázali, nehovoriac o počte bytostí, ktoré by boli schopné zlomiť kúzlo pripútania opaska ku mne.

Na opasku mi viseli dva jednoručné meče a šesť dýk, dve trochu dlhšie.

Meče boli mojím majstrovským dielom. Boli vlastne oba tvorené jednou dračou šupinou, ktorú som vyprosila od draka Nielgoura, môjho celkom dobrého priateľa, a ktorú som spracovala. Rozpukla som ju napoly tak, aby obe polky mali tvar mečov, dobrúsila ich a vyrobila im pošvy.

Ich očarovávanie mi trvalo asi deväť dní a nocí a takmer ma to stálo život. Teraz ale mám zbrane, pred ktorými sa každý môže triasť, pretože moje meče s váhou len o niečo väčšou ako pierko, s tvrdosťou dračieho pancieru, dokonale do seba zapadajúce a schopné sa kedykoľvek zmeniť na pravú čarodejnícku palicu, extrémne koncentrujúcu mágiu, a nabité mojou mágiou boli stvorené na boj pre runového mága.

Slúžili mi namiesto čarovných prútov a palíc, ktoré kedysi používali ostatní runoví mágovia. Samozrejme, skrývajú toho v sebe omnoho viac, ale to neplánujem prezradiť.

Moje dýky boli taktiež veľmi zaujímavé a nepochybujem, že by čo i len jedna mala v ľudskom či elfskom svete nevyčísliteľnú hodnotu.

Boli ľahučké, dokonale vyvážené a použiteľné na všetko. Dalo sa s nimi rovnako dobre vrhať, ako aj bojovať na blízko. Dve dlhšie v sebe majú skrytú jednu veľmi prefíkanú kliatbu. Bytosť, ktorú táto zbraň zasiahne, začne pôsobením mágie v neuveriteľných bolestiach umierať a nikto, ani žiadna mágia sveta, možno s výnimkou Svätej mágie, jej nedokáže pomôcť.

Ale, keď už ranená bytosť začne prosiť kvôli mukám o koniec, dýka sa vyparí z rany a objaví sa opäť vo svojom puzdre. Rana sa zatiaľ, pokiaľ teda kúzlo nezastavím, na čo stačí jediná myšlienka, začne veľmi bolestivo hojiť.

Tieto zbrane som vymyslela, keby som náhodou niekedy potrebovala odniekiaľ utiecť. Alebo jednoducho niekoho mučiť. Každopádne som bola veľmi prekvapená, aké bolo toto kúzlo jednoduché, a ako matka zúrila keď zistila, že som ho použila.

Na zavŕšenie môjho celkového vzhľadu- chodila som bosá, len rozpustené vlasy sa mi počas chôdze plantali okolo nôh spolu so šatami, čo mi dodávalo celkovo veľmi divoký vzhľad.

Ako som tak hľadela na svoj odraz vo vodnom zrkadle, zamyslela som sa. Možno by nebolo zlé len tak, z vlastnej márnotratnosti, skúsiť niečo nové. Nové šaty... Takmer som si dala facku. Také plytvanie! Vynadala som si.

Pochybujem, že by sa našli také, ktoré by ukryli moje vytŕčajúce rebrá či príliš chudé ruky a nohy. Bola som jednoducho príliš chudá na ľudský svet, preto mi neprislúcha nosiť iné šaty ako tie, čo mám teraz. Tak. Koniec, žiadna márnotratnosť sa nekoná. Teraz už len môžem pokračovať v ceste.