Strážkyňa lesov

28. Kapitola

Ako z mojich úst začali plynúť prvé verše starobylého kúzla, runy sa mi začali nezvykle pomaly otvárať. Cítila som, ako sa jedna po druhej pripájajú do kúzla a rozširujú tok mágie. Vnímala som moc emeraldu, ako zoceľuje mágiu do pevného celku a nedovolí mi, aby som kúzlo roztrieštila svojou neskúsenosťou.

Bola som vlastne len mostom, ktorým prúdila mágia do Hranice. Vedela som, že táto mágia, mágia rún, nepochádzala z tohoto sveta a snažila som sa nepremýšlať, odkiaľ vlastne je.

Veršami, ktoré sa mi samé tvorili v hlave, som mágiu plietla do rún a štruktúr, ktoré som vkladala do Hranice. Bolo to nesmierne náročné na silu vôle, mágie a koncentrácie. Táto Hranica bola tak veľmi zničená!

Kúzlo sa mi už nesmierne veľa krát takmer rozsypalo, ale vždy zasiahol emerald a zacelil ho. Cítila som, ako zo mňa emerald diabolsky saje mágiu. Za normálnych okolností by Kameň čaroval s Pánom les, no...

Na konci tretieho dňa som sa začínala obávať, či dokážem zo seba vydať dostatok mágie, aby som uživila aj emerald. Vedela som, že keď sa mi to nepodarí, Hranica sa rozsype a zanikne. A bude ma to stáť život.

Hnala som cez runy toľko mágie, ako ešte nikdy v živote. Okrem tlaku na moju dušu som začínala cítiť aj fyzickú bolesť. Ako je to možné...? Áno, viem, už som dávno dohnala svoje telo za hranicu možností, ale mágia rún bolesť nespôsobuje!

Napriek stupňujúcej sa bolesti som začínala chápať jednu vec. Toto kúzlo živá nedokončím. Nedá sa to. Potrebovala by som na to ešte toľko mágie, že by ma roztrhala na kusy.

Avšak, cítim priveľkú zodpovednosť za Hranicu. Nesmiem ju nechať padnúť! Hlavne, keď je tu ešte jedna možnosť...

Bola som pripravená pripliesť energiu svojho života do kúzla, ukončiac tak síce svoj život, ale zachrániac tým Hranicu. Sekundu pred tým, ako som to stihla urobiť, sa však niečo stalo. Niečo nebolo správne!

Bolesť sa neznesiteľne vystupňovala. A cez runy mi prešlo o štipku viac mágie, ako dokáže živá bytosť zniesť.

Runy zareagovali. Otvárali sa ešte viac! Po koži mi začali stekať pramienky mojej vlastnej krvi. Runy sa mi otvorili do krvi! Ako sa to mohlo stať? Toto sa ešte nikdy nikomu nestalo!

Každá preliata kvapka mojej krvi so sebou prinášala obrovské množstvo neprirodzene silnej mágie. Začala som vidieť v Hranici nové, hlbšie vzory a zistila som, že teraz môžem opraviť aj tie. Tak som sa do toho pustila, aj napriek tomu, že som tým predĺžila trvanie kúzla.

Kúzlo som udržovala už piaty deň, keď som si uvedomila, že z diaľky ma znepokojene obchádza Frolla. Sledovala ma, ako kúzlim, a podráždene vrčala. Moja nová moc sa jej nepáčila.

Ignorujúc ju, som si kúzlo na 6.ty deň dokončila. Vyčerpane som klesla na kolená a pustila svoju palicu, ktorá sa v okamihu rozpadla na dva meče a emerald. Telo mi chytila triaška a runy sa mučivo pomaly, bolestivo zatvárali. Asi som kričala, slzy mi zúfalo stekali po tvári. V momente po mne skočila Frolla.

Otrasená a zmätená som sa ocitla pod jej obrovitým telom. Tlačila mi labou na srdce a niečo si mrmlala. Cítila som spod jej laby obrovskú, pálčivú bolesť a runy na mojej duši sa úplne otriasali.

Nakoniec ma pustila a prinútila ma postaviť sa.

"Hlupaňa!" zavrčala podráždene.

Neveriacky som sa okolo seba obzerala. Les opäť končil na Hranici, po rúbanisku nebolo ani stopy. Z obrovských, dvojmetrových kvetov rastúcich pomedzi novovyrastené stromy vyliezali novozrodené víly. Toto... nebolo prirodzené. Nemalo sa to stať. Žiadna bytosť tohoto sveta nemá dosť síl na to, aby zrodila víly!