Strážkyňa lesov

9. Kapitola

Stále sme sa hnali rovnako zbesilým tempom. Odhadovala som, že les je od nás vzdialený ešte asi tak štvrť hodinu jazdy, a tú som teda mienila uraziť ešte dnes, aj napriek tomu, že sa už zotmelo.

Zullyine kopytá rýchlo a pravidelne udierali do polovyschnutej trávy planiny a k mojim ušiam sa niesla pomerne jasná, nie veľmi tlmená ozvena ich rytmu. Tento pravidelný zvuk ma takmer uspával, pretože som bola po dnešnom dni nadmieru vyčerpaná. Dnešok sa pre mňa však ešte nemal skončiť.

Zo sekundy na sekundu sa zmenil zvuk vydávaný kopytami po dopade na trávu. K ušiam sa mi zrazu niesol dutý, tlmený zvuk. Bola som si istá, čo túto zmenu spôsobilo, a vnútro mi z toho zistenia zaplavila obrovská vlna smútku a nevypovedateľnej bolesti.

„Zastav." zašepkali moje pery, akoby mi ani nepatrili. Zully počúvla a hneď zastavila.

Ako vo sne som skĺzla z jej chrbta na trávu. Nohy mi objala hebučká, šťavnatá a, hoci v nadchádzajúcej tme bolo ťažké to rozoznať, asi aj tmavozelená tráva. Oproti tráve na zvyšku planín to bola ohromná zmena. Pre niekoho nevedomého možno niečo ako zázrak, no pre mňa to bolo splnenie mojich najhorších obáv.

Ľudia ukrojili z lesa na jeho severnej strane toľko, čo urazí Zully za štvrť hodinu jazdy! Normálnemu koňovi by táto cesta bez pomoci mágie zabrala v plnom trysku takmer hodinu... A prečo som si tým bola taká istá?

Nuž, podľa Hranice lesa. Zacítila som ju v momente, ako som ju prekročila. Táto jedna mi spôsobila v mojom vnútri búrku pocitov, aké som pri prekračovaní žiadnych hraníc doteraz nikdy nepocítila. Jedna moja časť jasala, že je doma. Ďalšia zmätene hľadala vôňu lesa. Ďalšia smútila nad bolesťou tohto lesa. Ďalšia časť trpela s ním. A tá posledná zúrila a kričala o pomstu.

Rozprávková tráva rastúca všade naokolo mi len potvrdzovala, že hranicu som skutočne prekročila, že nešlo len o môj akýsi začiatočnícky omyl v pocitoch. Táto tráva bola preto krajšia, šťavnatejšia a lepšia ako tá vonku, pretože ju živila magická podstata územia lesa. Ukradnutého územia! Ľudia si dovolili vyklčovať toľkoto lesa, okliesniť toľkoto z tej veľkej bytosti zloženej z nespočetne menších, a spôsobiť mu tak toľkú bolesť a smútok?

Tok rozbúrených myšlienok mi pretrhlo až to, že som dorazila ku samotnej hranici. Pokľakla som a priložila na ňu ruky. Zacítila som ju v mojom vnútri, ako tok tej najčistejšej pradávnej mágie. Musela som sa zhroziť, pretože som naozaj nečakala, že Hranica bude až v takto biednom stave.

Nemala už prakticky žiadnu moc, ktorá by jej mala prislúchať, už nedokázala neprepúšťať dnu nepovolaných, chrániť les a oddeľovať ho od okolitej, bežnej krajiny bez magickej podstaty. Slúžila už len vlastne ako akýsi symbolický ukazovateľ hovoriaci: „Aha, až sem v dávnych dobách siahal les!" A nebola vlastne ani na to dobrá, pretože takúto nepatrnú hranicu dokázali vycítiť už len pomerne mocné magické bytosti.

Bolo mi tejto hranice aj akýmsi zvláštnym spôsobom ľúto, pretože som cítila ako sa celá chveje v snahe udržať sa a plniť si poslanie, ako najlepšie sa za daných okolností dá. Cítila som nespočetné rany tejto hranice aj to, ako jej cez ne unikla mágia.

Taká Hranica je vlastne v istom zmysle živou bytosťou. Má svoj zmysel bytia aj svoju energiu života. Mágiu. A teraz krváca, pretože bola zranená a ponížená. Ľudia... Ako len mohli? Ako... Ako to vlastne dokázali?!

Mysľou mi prebleskla spomienka na Tezaria, a na jeho magické putá, jeho ukradnutú magickú moc. Odkiaľ ju mal? Ľuďom nebolo dovolené vládnuť mágiou. Po tejto zemi nechodil jediný človiečik schopný vládnuť vlastnou mágiou.