Strážkyňa lesov

Frolla

Obria vlčica letela krajinou ako víchor. Nezdržovala sa prechádzaním cez mestá, mosty nepotrebovala. Rieky prekonávala jediným skokom. Bola tak rýchla, že človeku zmizla z očí, km stihol mrknúť. 

Zastavila sa až pri bráne Er'Iborioniu. Asi jej prišlo nezdvorilé len tak vtrhúť priamo do srdca ľudskej ríše.

Vystrašené stráže sa ani nepokúsili zastaviť ju. Prechádzala sa ulicami mesta za zvuku poplašného rohu a nikto jej v tom nebránil. Dostala sa až pred hradné brány, kde na ňu už čakali stovky lučistníkov. Stovky šípov neškodne skĺzlo po jej kožuchu.

Frolla sa napla na skok a preskočila bránu. Dopadla na nádvorie. Neprekvapilo ju, že ju tam čakala dobrá stovka ťažkých ozbrojencov. Pokojne sa posadila.

"Toto nebude potrebné. Zložte zbrane, aj tak vám nie sú na nič. Chcem hovoriť s Nehrianom."

Prekvapený šum sa niesol davom. Nečakali hovoriaceho vlka. Napriek tomu, jeden z radu vojakov vystúpil a sňal si helmu.

"Som Kael'Ran, syn Nehriana. Povedz, čo potrebuješ?"

"Som Frolla, jedna z Prvých bytostí a potrebujem pomoc od ľudí. Dohodneme sa?"

"Kde mám záruku, že môjho otca nezabiješ, keď ťa k nemu privediem?"

"Nemáš žiadnu záruku. Môžeš mi len veriť." zavrčala Frolla. "Ale ber to tak, že keby chcem, už je dávno celý hrad zrovnaný so zemou."

Kael'Ran si nasadil helmu späť na hlavu. V momente Frolla čelila útoku ľudského vojska. Meče, sekery a oštepy neškodne kĺzali po jej kožuchu. Ona sa len otrávene postavila a vydala sa do hradu. Dávala si pozor, aby nikoho nepristúpila. Medzi ľuďmi sa vystupňovala panika. 

Musela sa doslova predierať chodbami, kde na ňu ľudia skúšali nezmyselne útočiť. Nakoniec sa ale dostala do obrovskej siene, do tej istej, v ktorej stála pred nedávnom aj jej nevlastná dcéra. Frolla jej v duchu poslala tiché uznanie, že sa jej podarilo do tejto siene dostať tak elegantne a s minimálnym rozruchom.

Posadila sa a počkala kým rozruch okolo nej trochu upadne. Po chvíli sa vojaci upokojili. V miestnosti ich bolo pár stoviek, všetci mierili zbraňami na Frollu, ale stíchli. Vytvoril sa koridor od vlčice smerom ku trónu. Na tróne sedel Nehrian. Držal si kamennú tvár. 

"Začínam si myslieť, že toto miesto priťahuje všetky magické blbosti z lesov." začal Nehrian.

"Vidím, že si sa stretol s Julivien", nevzrušene  odpovedala vlčica.

"Návštevou Julivien naša zem prišla o nezanedbateľné množstvo bohatstva. Prišiel si si pre ďalšie, obrí vlk?" útočil ďalej Nehrian.

"Julivien ti zaplatila, aj keď nemusela. To čo si od nej dostal, bolo veľmi hodnotné. Nezabúdaj na to. Mimochodom, volám sa Frolla. A som vlčica."

"Fajn. A čo si želáš, Frolla?"

"Potrebujem vojsko. Deväť tisíc mužov, do týždňa. Povedz si svoju cenu, ale upozorňujem ťa, že ak sa nedohodneme, život na tejto zemi skončí."

"Zbláznila si sa? A to ti mám veriť?"

"Byť tebou, nesústredila by som svoj záujem na to, že démoni útočia. Sústreď sa skôr na to, čo týmto obchodom môžeš získať."

"Môžem si zažiadať čokoľvek?"

"Takmer čokoľvek, pokiaľ to nezahŕňa mágiu."

"Myslím, že sa dohodneme." skonštatoval Nehrian so spokojným úsmevom.