Strážkyňa lesov

13. Kapitola

Ledva sa stihli na oblohe ukázať všetky hviezdy, narazili sme na prvých ľudí. Bola to malá dedina, kde žili asi hlavne drevorubači, vzhľadom na množstve pokálaného dreva, ležiaceho pri každom dome i po okolí, a žili tam asi aj bojovníci, vzhľadom na to, že drevorubači boli ešte stále živí.

Na tú diaľku ma nemohli v tejto tme zahliadnuť, ale aj tak som z toho nemala dobrý pocit. Z ľudí. Boli pre mňa jedným obrovským neznámym. Počas noci sme prešli okolo viacerých takýchto drevorubačských strážených usadlostí, a ako začalo slnko svojimi červenými lúčmi prebúdzať krajinu, narazili sme na prvé polia.

Vedela som, že niektorí ľudia, hlavne roľníci a hlavne takto zjari, vstávali so slnkom. A vedela som, že moje prvé naozajstné stretnutie s ľuďmi sa pre mňa neodvratne priblížilo. Samozrejme, ak nerátame tú bandu z planín, a ak nerátame vojaka, ktorý ma z palisády svojej dediny zahliadol, keď som precválala priblízko, no asi ma považuje len za hlúpu vidinu.

Zully náhle zastala pred rozoranou pôdou poľa.

„Čo teraz?" spýtala sa.

„Ako to myslíš, čo teraz? Pokračujeme v ceste predsa, nie?" spýtala som sa s nefalšovaným prekvapením.

„Ľuďom to pole nepatrí, nemôže im teda ani prekážať, že tade nejaké slobodné bytosti prejdú."

„Nie, nie, zle si ma pochopila Julivien. Nemôžeme tade ísť, pretože sa to nedá." povedala Zully a pre vysvetlenie vkročila do rozoraného poľa. Zaborila sa až nad kopytá.

Pochopila som. Horúčkovito som začala premýšľať. Samozrejme, mojim runám nerobilo problém cestovať tryskom po poli. Problém bol, že ľudia, ktorí by niečo také zbadali, by asi hneď pochopili že ide o magickú bytosť, a posledné, čo potrebujem je, aby sa to ľudia dozvedeli.

Na druhej strane, cestou priamo cez polia dorazím k Hranici ešte okolo poludnia, a použitie ľudských ciest by mi mohlo cestu nepríjemne predĺžiť. No, nemám veľmi na výber, budem musieť ísť asi po tých cestách. A možno to s tým zdržaním nebude až také hrozné, Zully vie po rovine uháňať rýchlejšie. Hm...

A vlastne rýchlosť... asi budeme musieť teraz, keď už je svetlý deň, uháňať len nejakou rozumnou a pre ľudí pochopiteľnou rýchlosťou. Zully vycúvala z blatistej pasce.

Vzdychla som si: „Tak poďme teda po ceste."

Kapucňu som mala hlboko v tvári a plášť mi prekrýval aj nohy. Stále sme sa hnali zbesilým tryskom, no tentoraz len takým, akým by to dokázal každý mladý kôň.

Napriek tomu som vzbudzovala nadmerný záujem zo strany roľníkov, ktorý zhrbený pracovali na svojich poliach, ukradnutých a vyrvaných lesu. Rytieri tu, v tejto vzdialenosti od stromov lesa, asi neboli. Cesta bola našťastie rovná a príliš sa nekrútila, lebo polia, lemujúce cestu, sa asi prispôsobili jej a nie ona im.

Napriek tomu, vďaka polovičnej rýchlosti, ktorej sme sa museli držať, som Hranicu začala cítiťnaž k večeru. Bola taká slabá, že som ju prvý raz pocítila, až keď som ju mala na dohľad. Bola strážená. Na okraji cesty stálo pár stanov, takmer domov, a priamo na ceste bola rampa, pri ktorej stáli dvaja muži. Znepokojilo ma to. Je to len náhoda, že ľudia majú svoje stanovisko presne nahranici?

„Spomaľ!" zašepkala som Zully do ucha.

Ďalej sme pokračovali pomaly, takmer krokom. Runy mi hasli. Malo to vyzerať nenápadne, no myslím, že sa to minulo svojmu účelu. Náhle, hoci pozvoľné spomalenie muselo vyznieť ešte podozrivejšie, ako keby sme sa ďalej hnali len tryskom.