Strážkyňa lesov

30. Kapitola

Od masakru démonov na planine uplynulo už niekoľko dní. Môj život sa odvtedy zastavil. Stále som sa regenerovala a naberala stratenú silu. Bolo to zvláštne, pretože mágia runovej armády trvala len zopár hodín, a ja som bola zvyknutá aj na náročnejšie kúzla.

Robila som si starosti. S Frollou sme sa zhodli na tom, že obe cítime v budúcnosti útok  mocnej, miliónovej armády démonov. Matka Príroda nemala dosť bytostí, aby mohla postaviť armádu, schopnú čeliť tejto invázii. Pri najlepšej vôli sa démonom dokázalo postaviť 1500 stoviek bytostí. Vrátane bludičiek. Bolo to žalostne málo.

Pomaly sa ma zmocňovalo zúfalstvo. Celé dni som trávila počítaním runovej armády zo všetkých bytostí, no nech som sa snažila akokoľvek, nestačilo to. Armáda by sa rozpadla pri prvom náraze démonov do steny mágie.

"Julivien..." ozval sa mi za chrbtom známy hlas.

Otočila som sa a zbadala som veľkého vlka.

"Frol!", radostne som vykríkla a hodila sa okolo krku bytosti, s ktorou som vyrastala ako so svojím bratom. Skotúľali sme sa do trávy.

"Kde si toľko bola, hm? Zanedbávaš si svoje povinnosti v Srdci sveta. A na mňa a na bratov si ani nespomenieš!" spustil humorným tónom. Mne to však vtipné neprišlo.

"Ach braček... toľko sa toho stalo. Neviem kde mám začať..." spustila som utrápene.

"Niečo som počul, Julivien. Skús začať od konca. Povedz, čo ťa trápi."

"Umrieme...", zašepkala som takmer nečujne cez moje vysušené pery. "Démoni prídu, a rozbijú moje runové kúzlo na kúsky. Zničia runovú armádu. Rozbijú múr chrániaci ríše živých."

"Julivien... Nehovor tak. Ešte je čas. Na niečo prídeme.", povedal nepresvedčivo.

Zatriaslo ma od potláčaného plaču: "Mám to vypočítané, Frol. Chýba mi najmenej 1200 stoviek bytostí. A to som započítala viac Prvých bytostí, ako vôbec chodí po našej krásnej zemi. Ak existuje spôsob, nevidím ho."

"Ty si múr, ktorý stojí medzi démonmi a životom. Je tvojím osudom zastaviť ich. Dá sa to, určite."

Jemný vánok, ktorý sa mi hral so zlatými vlasmi a obmotával mi ich okolo nôh, mi doniesol do uší jemný šramot. Z krovia vyliezala Hesster.

Hesster bola zajačica, Prvá bytosť, veľkosti diviaka. Jej čokoládové, hlboké oči boli dokonale dopĺňané zemitou farbou jej kožucha. Bola výnimočná, aj na Prvú bytosť.

Bola jednou z mála, možno jedinou Prvou bytosťou, ktorá nikdy nezomrela. Predo mnou stála Hesster v tom istom tele, v akom bojovala pri Vzniku sveta proti démonom. No, bojovala... zajačiky sú neškodné a Hesster vládla prevažne liečivou mágiou. Králiky vždy stáli v zadnej línii a liečili.

"Viedla si si dobre, Julivien.", začala. "Ako sa cítiš? Vrátil sa ti do tela život?"

"Ďakujem...", odpovedala som opatrne a odmlčala sa. Nechcela som, aby ma tak mocná bytost videla takúto slabú.

"Nemohla som nepočuť tvoj rozhovor s Frolom.", nedala sa odbiť Hesster.

"Mrzí ma to. Naozaj. Nemala by som sa takto vyjadrovať."

"Rozumiem tvojím obavám. Táto situácia naozaj pôsobí, že nemá východisko. Ale nie je to pravda. To východisko tu existuje."

Zbystrila som pozornosť. Vie niečo? Dávalo to zmysel, ak niekto niečo vedel, tak to bola ona.

"Povieš mi čo mám robiť?" spýtala som sa opatrne.

"Nie. To bohužiaľ neviem. Viem len to, že som videla tento svet aj o 10 rokov. Stále stál a stále bol rovnaký. Táto bitka nebude tvoja posledná, moje vízie sa nemýlia.  Vyhráš ju. Ako, to už je na tebe."

Najskôr som si myslela, že Hesster mi vôbec nepomohla. V podstate, nepomohla. Ale dala mi nádej. Moje beznádejné prepočty sa zmenili na odhodlané. 

Očividne som niečo robila zle. Alebo som niečo prehliadla. Jedna a jedna je predsa vždy len dva. Nemôžem stále počítať s tým istým a čakať, že dostanem iný výsledok len preto, žeby som si to tak želala.

Zúrivo som sa prechádzala po lese a tajne som dúfala, že nenarazím na Frollu. Vedela som, že je na mňa neskutočne nahnevaná. Ani sa jej nečudujem, podľa nej som spravila veľa vecí nesprávne. V podstate som si ale istá, že najviac ju dostala ľudská vôňa, ktorou som bola napáchnutá viac, ako by sa patrilo. Omnoho, omnoho viac.

V momente, ako mi táto myšlienka preblyskla mysľou, vyšla spoza stromu. Frolla. Vzdychla som si.

"Julivien... Ako sa darí?" preniesla s nebezpečným zábleskom v očiach.

"Ahoj Frolla. Veľmi sa na mňa hneváš?" hlesla som previnilo. Bože, prečo previnilo? Niekoľkokrát som riskovala svoj život, spravila som všetko správne. To, že nie som anjel ma mrzí, ale predsa to nič podstatné neovplyvňuje!

"Stále z teba cítim ľudí. Si nimi napáchnutá. VIem si predstaviť, ako si sa správala. Prečo mi to robíš, Julivien?" spýtala sa ma s výčitkou. Znelo to takmer smutne. 

Zamračila som sa. 

"Len som sa bavila, nič viac. Bolo to ešte mimo ľudského hradu. Nemôžeš to nechať tak? Myslím, že toto je náš najmenší problém, vzhľadom na udalosti posledných dní."

Frolla si pohrdlivo odfrkla. Bolo na nej vidno, že to nemá chuť riešiť. Ale musela si rypnúť. 

"Niekedy budúci mesiac očakávam útok. Budeš dovtedy pripravená?"

"Nie som si istá. Je nás málo..." hlesla som potichu.

Frolla sa potichu zasmiala.

"Ach, Julivien. Videla som ťa porodiť Pána lesa a prežiť, videla som ťa zrodiť nové víly, videla som ťa prežiť tvoju prvú bitku bez straty jedinej bytosti v tvojej armáde. Niečo takéto ťa nemôže vyviesť z rovnováhy."

Mala pravdu. Niečo som robila zle. Musím spraviť niečo inak. Musím do svojej rovnice pridať novú premennú. Zrazu mi to došlo.

"Ľudia...", vyslovila som opatrne. "Áno, ja viem, na prvý pohľad to nedáva zmysel, lebo mágia nimi neprúdi. Ale predstav si, čo sa stane, keď hodíš skalu do rieky a ona ostane vytŕčať. Voda okolo vytŕčajúcej skaly prúdi rýchlejšie a silnejšie. To isté sa stane s mágiou prúdiacou okolo ľudí! Postačí nám pár tisíc ľudí a vyhráme!"

Frolla stála bez pohnutia a hľadela na mňa. Premýšľala, čo mi má povedať. Na jednej strane vedela, že mám pravdu. Na druhej strane sa jej nepozdávala predstava ľudí ako spojencov.

"Ako to spravíme? Ľudia sú naša jediná možnosť. Môžem ísť a dohodnúť sa s nimi...", načala som opatrne.

"Nie zlatíčko, ty za ľuďmi už nepôjdeš. Nemajú na teba dobrý vplyv. Posledné, čo teraz potrebujem je, aby si nosila nejaké ľudské dieťa. Nechaj mňa vybaviť túto nešťastnú záležitosť. Dáš mi do zajtra vedieť, koľko ľudí potrebuješ?"

"Asi áno" nedbalo som pokrčila plecami. Frolla sa s novým faktom veľmi rýchlo zmierila.

Bolo mi trochu smutno, že sa nemôžem vrátiť za ľuďmi. Sú otravní, ale zatiaľ je to jediná rasa bytostí, na ktoré som narazila, s ktorými sa dá normálne vyspať. No čo, nech si Frolla robí čo chce. Keď mi sem privedie pár tisícové vojsko, tak už si veľmi so mnou nepomôže.

Aj tak ma som celkom zvedavá, ako chce to vojsko z ľudí vytĺcť. A vôbec, kto za nimi pôjde a čo ponúkne na oplátku?