Strážkyňa lesov

18. Kapitola

Svet sa zmenil... Prečo práve teraz? Mala som šťastie, alebo smolu? Alebo oboje dohromady? Opatrne som vydýchla podvedome zadržaný dych, a potľapkala som Zully po krku. Pochopila, a pohla sa ďalej.

Kým prešla tých pár krokov, čo jej chýbalo k hranici, zaprisahávala som Matku prírodu, aby svet Tarionu okolo lesa, a smerom od lesa k ich hlavnému mestu, nebol zmenený. Alebo príliš deformovaný. Prekročili sme hranicu.

„Rel", zašepkali moje pery. Runa sveta na mojom čele sa otvorila a v mojej mysli sa nakreslil obraz nového sveta z pohľadu letiaceho draka. Uľavilo sa mi, ba dokonca som sa takmer začala radostne smiať, keď som zistila, že tarionské hlavné mesto sa výrazne posunulo bližšie ku mne, skracujúc tak zvyšok mojej cesty na tretinu.

Nechápem, ako svet funguje. Dokáže Matka príroda ovplyvniť rozostavenie sveta, aspoň sčasti, alebo sa jedná vždy o úplnú náhodu? To sa asi nikdy nedozviem, pretože ani Prvé bytosti to netušia.

Každopádne, v meste budem už o dva dni, miesto plánovaných šiestich. Pootvárala som si na tele postupne všetky runy, ktoré boli dostatočne skryté, a Zully sa pustila do cvalu. Mágia jej dodávala silu. Len bola veľká škoda, že plášť na mne za cvalu povieval a odhaľoval minohy i ruky, a tak som mohla otvoriť len pár rún z chrbta či brucha. Nateraz to však úplne stačilo, pretože sme si kvôli zachovaniu nenápadnosti nemohli dovoliť vyššiu rýchlosť.

Po ceste sa cestovalo vynikajúco, no mala jednu obrovskú nevýhodu, ktorá nás občas primäla zísť na trávu a isté úseky cválať popri nej. Totiž, ľudský svet nebol pred deformáciami chránený tak dobre ako lesy. To bude asi príčinou, prečo cesta nie je rovná, ale kľukatá. Avšak kľukatá takým nevídaným spôsobom, žeby možno bolo vhodnejšie povedať, že tá cesta je šialená.

Úsek, priamo majúc dĺžku asi 50 metrov, mohol mať po ceste samotnej možno kilometer. Cesta smerovala priamo k istému miestu krásne rovná, no na jednom bode zrazu z ničoho nič prudko zabočila doprava, pokračovala vyše 100 metrov, keď vtom zase prudko odbočila doľava a vrátila sa. A takýchto zvláštnych kľučiek bolo len na tomto krátkom úseku asi sedem.

Až na tieto bláznivo kľukaté cesty, naše putovanie bolo monotónne nezaujímavé a nudné. Ešte stále sme boli na trávnatých pláňach, v pastierskej oblasti, pretože pôda tu bola príliš kamenistá pre roľníctvo, no akurátne výživná pre trávu. Bohužiaľ, ľudia sa s tým nemienili zmieriť, a tak sa snažia zabrať jedinú časť planín s úrodnou pôdou, moje milované lesy.

Čo bolo čudné, cestou som stretla len pár povozov, ťahaných volmi či somárikom, a zopár pastierov v diaľke. Myslela som, že toto je hlavná cesta, a teda že bude frekventovanejšia. Okolo povozov som prefrčala tak rýchlo, že si ma ledva stihli povšimnúť, a pastieri ma hádam z tej diaľky ani nezbadali.Ľudia boli dosť nevšímaví.

Na pár miestach sa cesta rozvetvovala aj na križovatky, vedúce do tých pár pastierskych usadlostí, čo si tu ľudia pozakladali. Obraz terajšieho sveta, ktorý som mala vrytý hlboko do pamäte aj napriek tomu, že runa Rel už dávno vyhasla, som mala stále pred očami a nedovolil mi odbočiť zlým smerom. Hoci teraz sa ľudským dedinám vyhýbam, cestou budem musieť prejsť aj cez nejaké ľudské mestá.

Stoja na miestach, kde cestu pretínajú mohutné rieky, a naozaj netuším, ako inak by som sa cez ne dostala bez ľudských mostov, nachádzajúcich sa jedine v mestách. Vlastne, mohla by som ísť aj cez iné mosty či brody, no obchádzka by mi mohla zabrať i pol dňa, a to mi za to nestojí. Škoda, že ma voda nepočúva...

Slnko vrcholilo, a napriek tomu, že jar len začínala, cítila som, aké je neobvykle horúce. Pod plášťommi začal stekať pot. Túžila som plášť zo seba strhnúť, no nemohla som. Prezradila by som sa... Musela som to dotieravé teplo strpieť, pretože runa chladu sa nachádzala na lýtku, čo bolo pod vejúcim plášťom dosť viditeľné miesto.

Nepokojne som sa pomrvila. Bola som zvyknutá na vlastné nepohodlie, no nebola som ochotná akceptovať ho kvôli niekomu takému, ako sú ľudia! Asi o hodinu začalo slnko ustupovať, a ja som spozornela.

Okolo mňa sa začali zhusťovať skupinky stromov, a netrvalo dlho, a došla som na miesto kde stromy boli také husté ako v plnokrvnom lese. Vlastne, celé moje okolie vyzeralo ako plnohodnotný les. Zvláštne. Nie je tu z toho cítiť les, vôňa domova. Čo je to? Žeby... Ľudský les?

Moja myseľ to pomenovala mimovoľne, ale asi sa trafila obzvlášť presne. Ľudský les... Vysadený ľuďmi. Kvôli čomu? Nuž, pravdepodobne preto, aby v ňom ľudia mohli robiť všetko to, čo bolo v lesoch Matky prírody zakázané. Loviť zver pre radosť z lovu, a vytínať stromy kvôli drevu. Nenažranci!

Nestačí im drevo z vlastných lesov, musia mi vraždiť aj ten môj! Hoci, oni si asi myslia, že ten môj je rovnako ich...

V diaľke predo mnou, v kroví pri ceste, niečo potichu, nepostrehnuteľne, zašuchotalo. Nebyť Strážkyňou, nevšimnem si to. Napla som všetky zmysly na maximum, a divé zviera vo mne, starajúce sa o moje prežitie, sa prebudilo, a začalo vo mne nepokojne krúžiť.

Okamžite som Zully spomalila, a pokračovali sme len polokrokom-poloklusom. Moje obavy sa potvrdili. Keď sme prišli na podozrivé miesto, divý tvor vo mne sa vzbúril a snažil sa panicky ujsť pred všetkými tými šípmi, ktoré na mňa mierili z okolitých stromov a húštin, a na cestu vyliezlo asi desať chlapov, obkolesiac mňa aj Zully.

Vzhľadom na rôzne meče, kopije a sekery v ich rukách, a vzhľadom na ich divý, odporný, zanedbaný výzor, som usúdila, že z celej situácie nič dobrého nepozerá. Jeden z tých chlapov, obzvlášť smradľavý, s vlasmi zlepenými krvou a hlinou a zanedbanou bradou, pristúpil ku Zully a chystal sa ju chytiť za uzdu. Zully zhnusene ucukla.

Ten chlap mal oblečenú kopu handier, pod ktorou som tušila dajaké železné brnenie, až vrastajúce do kože, ako som usúdila podľa smradu. Ostatní boli na tom podobne. Toto mali byť asi tí, pred ktorými ma Gawin varoval. Lupiči a vrahovia.

Netušila som, že prepadávajú aj za bieleho dňa. Ich problém, ani netušia, do koho si začali. Bez magických pút proti mne nemajú najmenšiu šancu. A v tom, aby som ich zabila, mi nebráni žiadna potreba zachovať dobré vzťahy s ľudskou rasou. Za smrť týchto mi práveže budú mnohí vďační. Práve títo sú asi príčinou, že v týchto dňoch je cesta ľuďmi tak extrémne málo využívaná.

Chlap uchopil Zully za jej uzdu, a ilúzia sa mu v rukách rozplynula. Šokovane vykríkol a odskočil. Pokojne som sedela a čakala, čo bude ďalej, hoci pod krkom som mala tri kopije, ktoré ma dosť nepríjemne tlačili.

Lupič predychával šok, ktorý utrpel z mágie, a ja som pod plášťom zatiaľ vytiahla z opaska dve dýky. Smrtiace.

„Ukáž sa!" počula som spoza chrbta výzvu, vyslovenú chrapľavým, akoby chorľavým, hlasom.

Nereagovala som a pokojne, bez pohybu, som aj naďalej sedela na koni. Takíto primitívni, nevzdelaní ľudia bývali značne poverčiví, a ja som cítila, ako sa ich pomaličky, po troškách, zmocňuje strach.

Jedna kopija uvoľnila tlak na moje hrdlo a posunula sa vyššie, v snahe stiahnuť mi kapucňu. Ruka mi vystrelila a moja dýka preťala drevo kopije ľahučko ako dajaké stebielko trávy. Lupiči značne znervózneli, a začali okolo mňa krúžiť. Lukostrelci napli svoje luky tuhšie.