Strážkyňa lesov

16. Kapitola

Jemne som hlavou pokývla ku krovinám, aby som Gawinovi naznačila smer, na ktorý ma striehnuť. Na moje prekvapenie, ako som mu ukázala smer, miesto toho aby tasil meč, začal sa smiať.

„Ty máš výnimočné zmysly, len čo je pravda. Povedz, je to strach, čo ti vybičováva reflexy na maximum?"

„Čo... ?" vykoktala som prekvapene.

Sekundu na to sa z krovín vynorili ďalší dvaja ľudia, lukostrelci, s lukmi vyššími ako boli oni sami. Boli si nápadne podobní, ba dokonca boli priamo rovnaký. Dvojčatá! Mali špinavo plavé vlasy a oči výraznej hnedej farby. Oblečení boli jednoducho, zelené košele im splývali cez hnedé, asi sčasti kožené, nohavice, zapravené do vysokých, čiernych čižiem. Za opaskami im svietili dýky, dlhé akurát na podrezávanie hrdiel. Lovci... Lovci v lese Matky prírody! V mojom lese!

Ovládla som sa a pokojne som sa postavila, oprášiac zo seba neviditeľný prach. Lovci vyzerali zabratí do nejakej dôležitej debaty, a pozdravili len zdvihnutím ruky, no ja som cítila, ako ich užiera ich vlastná zvedavosť na mňa. Kývla som im hlavou, na opätovanie pozdravu, a usmiala sa.

Napriek tomu obaja pokračovali v ceste, i keď spoločný rozhovor už ukončili. Chystala som sa podotknúť, že to od nich nie je príliš zdvorilé, no uvedomila som si, že si šli len odložiť luky. Opreli ich o stenu chatrče, a vydali sa k ohnisku. Keď prišli, zdvorilo hlavou naznačili poklonu, ako jeden, a predstavili sa:

„Buď pozdravená, Driečna! Dovoľ, aby sme sa ti predstavili. Ja som Amadas, a toto" pokynul smerom k bratovi, „je moje dvojča, môj brat Omodas."

„Každej bezbrannej elfke zvyknete pred tým, ako sa predstavíte, mieriť lukom do chrbta? Aké zbabelé!" preniesla som urazene a panovačne.

Očakávala by som, že bratia budú z môjho odmeraného správania zaskočení alebo niečo podobné, no tí sa na mňa len zamračili:

„Nie je tu bezpečne. Nemohli sme si byť istý, že nie si jedna z nich."

Vzdychla som si: „Možno. Ale nič to nemení na skutočnosti, že ma to naozaj vydesilo. A len tak mimochodom, ja som Ivianna."

„Je nám to naozaj ľúto, Ivianna, ak ti to pomôže."

Chystala som sa niečo štipľavé odpovedať, keď vtom sa pomedzi dvojičky pritackal Rehain. Bol naozaj vysmiaty, a zvláštne z neho ťahalo, to som cítila už na diaľku. Prikročil ku mne, a objal ma okolo pása, až bolestivo silno, a spustil: „No, princezná, dovoľ aby som ti ponúkol no...."

Dopovedať už nestihol, pretože v momente bol pri ňom Gawin, ktorý ma Rehainovi vyšklbol z objatia a chytil ho do svojho oceľového zovretia. V momente k nemu priskočil Amadas, alebo Omodas, neviem, a tiež mu pridržal ruky. Nechápala som načo, no podľa toho, ako sa obaja muži tvárili, Rehain mal omnoho väčšiu silu, než akú by mu kto na prvý pohľad odhadol.

„Poď." potiahlo ma druhé dvojča a ťahalo ma do chatrče.

„Čo to malo znamenať?" opýtala som sa nanajvýš prekvapene.

Rehain mi ešte prednedávnom vôbec nepripadal ako taký typ človeka. A jeho terajšie myšlienky sa mi vôbec nepáčili. No dobre, možno páčili, ale keby si to pripustím, dostanem od Frolly nepríjemnú príučku.

„Zase pil." vzdychol si muž nanajvýš otrávene. „A vtedy je nebezpečný, nedokáže sa ovládať. Možno si chcel pôvodne pripiť len na guráž, aby sa s tebou dokázal porozprávať, no ako vždy sa mu to vymklo spod kontroly."

Pil? Zase pil? Ako tomu mám rozumieť? Čo pil? Vírilo mi hlavou, no neodvážila som sa opýtať, pretože som tušila, že to bude niečo, čo by som mala ako elfská princezná poznať, a nechcela som sa prezradiť.