Strážkyňa lesov

Opál

Prechádzala som sa lesom. Bol chorý. Spráchnivené stromy sa rozpadali aj pod letmým dotykom mojej ruky. Na každom kroku ležali bezvládne telá zvierat a lesných bytostí.

Kráčala som stále hlbšie a hlbšie do lesa. Niečo ma nástojčivo ťahalo do jeho stredu. Po lícach mi bezmocne stekali slzy smútku a ľútosti. Cítila som sa šialene smutná a neprirodzene bezmocná.

Zrazu som sa rozbehla. Nevedela som sa kontrolovať. Ako som bežala stále ďalej a ďalej, začala som cítiť, ako v okolí rastie teplota. V diaľke sa zrútil k zemi horiaci dravec. Nerozumela som, čo sa deje. Celý les horel.

Po nekonečnej dobe som dobehla takmer do stredu lesa. Od stredovej čistinky ma delila už len jedna línia stromov. Videla som však, čo sa tam deje.

Boli tam ľudia. Veľa ľudí. Sťahovali tam zaživa z kože kentaura. Srdcervúco kričal, ale bol statočný. S rozšírenými zreničkami som najskôr sledovala túto hrôzu, kým som bola schopná konať.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že som zamrzla v pohybe. Mohla som jedine sledovať pomalé, kruté vraždenie Pána lesa. Zadúšala som sa slzami a moje zúfalé vzlyky museli byť počuť kilometre ďaleko, no tí ľudia nevyzerali, žeby som ich zaujímala. Ak aj náhodou pozreli mojim smerom, pôsobili, akoby ma nevideli.

Srdce mi puklo od smútku, keď som videla Strom lesa padať k zemi. Zrútil sa tak tesne pri mne, že ma jeho konáre zmučene pošteklili po ruke. Ľudia s jasotom skočili medzi jeho korene, pátrajúc po domnelom poklade.

Stuhla som hrôzou, keď som si uvedomila, že hľadajú Kameň lesa. Drahokam, nesúci v sebe celú magickú podstatu lesa, moc Pána lesa. Artefakt dosť mocný, aby poskytol aj človeku magické schopnosti... To predsa nesmú! Je to proti všetkým zákonom Matky prírody!

Ľudia zajasali, ako jeden nich spomedzi koreňov vytiahol magické putá Shan'Lasa. Zľahka svetielkovali. Vlastnil ich každý Pán lesa, aby dokázal spraviť priadok aj nad veľmi mocnými magickými bytosťami. Putá prerezávali spojenie spútanej bytosti s mágiou.

Pán lesa nevýslovne trpel. Nahé svaly a šľachy sa triasli a on ručal od bolesti. Nechcel prezradiť svojmu mučiteľovi, kde je Kameň, bol ochotný preň umrieť dlhou, pomalou a bolestivou smrťou. Po čase však tomu človeku začala dochádzať trpezlivosť.

Vytiahol vrecko soli. Vysypal ho na Pána lesa.

Lesom sa nieslo bolestivé, srdcervúce kvílenie. Po chvíli pekelného utrpenia sa v jednotlivých výkrikoch dalo konečne rozoznať, kde sa Kameň nachádza...

Človek Pána lesa zabil. Vytrhol mu srdce. Tento Pán lesa miloval svoj les na toľko, až mu Kameň nahradil srdce. Hlupák! Zlá, pochabá, slabá skrýša...

Každopádne, ten človek sa ku mne za celý ten čas, čo som tam bola, ani raz neotočil. Bol príliš zaujatý svojou krutosťou. Avšak, teraz sa začal rozhliadať. Akoby sa mu niečo nepozdávalo.

Zbadal ma a pozrel mi priamo do očí. On ma videl! V ruke kŕčovito zvieral opál, ktorý práve vyrval z hrude Pána lesa.

Stiahlo mi hrdlo od hrôzy. Hľadela som do očí mladému Tezariovi, starcovi, ktorý ma pred pár dňami spútal. Vydal sa priamo ku mne. Začala som panikáriť, stále som sa nemohla ani hnúť. Tezarius po mne natiahol ruku.

Zobudila som sa v posteli na ľudskom hrade, panicky sa trasúc a zadúšajúc sa od plaču. Môj živý sen mi práve dal odpoveď na to, prečo ľudia majú mágiu.

***

Dnes len takáto kratšia kapitola. Viem, že som tieto kratšie zvykla zverejňovať spolu s dlhšími, ale bohužial, už ich nemám toľko predpísaných. Ďakujem za všetky votes a comments