Cold.

1

Fajčil som dlhú cigaretu a sledoval vysokú hodinovú vežu patriacu budove, zloženú zo starých červených tehál.

Krabička cigariet ma tlačila v zadnom vrecku, keď som sa opieral o auto a škodlivý cigaretový dym sa miešal s jemným vetrom, ktorý bol jediný zdroj zvuku široko ďaleko.

Pozemok bol prázdny. Študenti sa už dávno ukrývali v učebniach a čakali na svojich profesorov.

Okolo budovy sa rozprestieral perfektne bezchybný trávnik. Nikdy sa na ňom neobjavili odpadky zo sladkostí, papiere alebo psie exkrementy.  Okrem ohorku z mojej cigarety, ktorý som zašliapol svojou podrážkou, tu bolo všetko perfektné a prekliate mŕtve.

Zdvihol som hlavu a pozorne sledoval sekundovú ručičku na gigantických hodinách postupne smerujúcu ku minútovej ručičke nachádzajúcej sa len jednu minútu pred odbitím deviatej hodiny.

Pohľadom som skúmal roky nezmenené prostredie školy a pomaly som kráčal po betónovom chodníku smerom ku vchodu.

Obloha bola tmavá, akoby nebolo skoré ráno ale – naopak – noc. Bola to len otázka niekoľkých blízkych okamihov, kedy sa konečne z oblohy spustí divoký dážď a osvieži dusný, nedýchateľný vzduch. 

Mŕtvolné ticho a pokoj narušilo ohlušujúce škrípanie starodávnych dverí. Prudko som otočil hlavu smerom odkiaľ neznesiteľný zvuk prichádzal a zmohol som sa len na pobavený úškľabok.

Malé dievča sa s taškou zachytenou na jednom ramene pokúšalo rýchlo a nenápadne presunúť do hlavnej budovy. Vlasy mala zachytené vo vysokom chvoste tmavou gumičkou – ako vždy – a hoci bolo ráno a len teraz začínalo vyučovanie, jej vlasy vyzerali hektickejšie ako niekoho iného po niekoľko hodinovej jazde v kabriolete. Na sebe mala oblečenú typickú školskú uniformu. Pod tmavomodrým svetríkom mala ukrytú košeľu, ktorej golier nenápadne vykukoval cez véčkový výstrih svetríka. Malými prstami si uhládzala golier, ktorý jej odstával a lem, ktorý jej tiež vykukoval spod svetra. Mala oblečenú tmavomodrú sukňu ukrývajúcu jej štíhle nohy. Sukne školských uniforiem by mali končiť tesne nad kolenami, ale po nespočetných množstvách tínedžerských seriáloch a filmoch sa dievčatá samé angažovali do vylepšenia svojej uniformy. Takže to väčšinou končilo vulgárnejšie ako keby si obliekli tesné mini šaty. Aktuálny riaditeľ sa rozhodol pred štyrmi rokmi urobiť radikálny krok. Po niekoľkých desaťročiach zaužívaných uniforiem dovolil skrátiť dievčatám sukne až tak, že ich lem mohol končiť desať centimetrov nad kolenami.

Sukňu si začala upravovať a nadvihovať, aby jej nekončila pri kolenách a ona nevyzerala ako o niekoľko desaťročí staršia než v skutočnosti bola. Zastavila sa v urýchlenej chôdzi a nechala skĺznuť školský batoh na zem. Nadvihla modrý svetrík, aby si dlhú sukňu vytiahla ku pásu. Lem jej končil v polovici stehien. Upravila si košeľu, strčila si ju pod sukňu a napravila si svetrík. Pozrela sa na odraz v okne, upravila si odstávajúce vlasy a znehybnela. Musela ma zbadať. Kým ona sa zbesilo pokúšala vyzerať čo najkultivovanejšie, ja som sa ku nej pomaly približoval. Musela vidieť môj odraz v okne.

Potichu si prečistila hrdlo, pomaly sa zohla po batoh a nasadila si ho na oba plecia.

„Pelletierová," oslovil som ju prísne a prinútil sa prestať uškŕňať nad jej zjavom. Nedobrovoľne sa otočila a pozrela sa mi do očí. To sa nestávalo často. „Koľko je hodín?" spýtal som sa, keď som v jej pravej ruke zbadal telefón. Zmätene nakrčila tmavé obočie a pozrela sa na svoju ruku. Neistými pohybmi otočila ruku s mobilom tak, aby ho mohla odomknúť.

„Deväť desať, pane," zašomrala a slovo pane z nej vyšlo s tým najväčším sebazaprením.

Očami som šibol na hodinovú vežu a utvrdil sa v tom, že mi odpovedá pravdivo. Naozaj bolo desať minút po deviatej.