Cold.

9

Cesta do Essexu mi trvala približne hodinu a pol. Autom som cestoval v noci, aby som sa vyhol hustej premávke a prišiel ku pobrežnému mestu čo najrýchlejšie. Ďalších pätnásť minút mi zabrala cesta cez ulice Essexu, kým som sa dostal až na jeho koniec, až do Southendu, do môjho domu vedľa piesočnatej pláže pri mori a veľkého parku atrakcií nazývaného Adventure Island.

Lunapark v Southende bol známy najmä kvôli tomu, že sa nachádzal len niekoľko metrov vedľa dlhého móla. V skutočnosti bolo Southandské mólo to najdlhšie na svete. Malo dĺžku cez dva kilometre a nachádzali sa na ňom okrem cesty pre chodcov aj koľajnice až na koniec móla. Pri konci bola postavená útulná reštaurácia Jamie and Jimmy's a na úplnom konci bola lodná stanica.

Nikdy mi nevadil hluk, ktorý z lunaparku vychádzal. Niekedy som si večer sadol na terasu môjho domu a počúval veselý krik detí a ich rodiny. Dokonca mi neprekážal ani hluk atrakcií. Bol som zvyknutý na omnoho väčší ruch Londýnskych ulíc.

Miestny lunapark ponúkal tridsať dva rôznych kolotočov a iných atrakcií a päť horských dráh. Adventure Island som navštívil raz v živote a jediná atrakcia, ktorú som skúsil bola – v tom období – najnovšia horská dráha dosahujúca rýchlosť sedemdesiatich kilometrov za hodinu a jej najvyšší bod sa týčil až do dvadsiatich dvoch metrov. Aj dodnes je to najrýchlejšia a najdivokejšia dráha, ktorú tam majú.

Teraz som sedel na chladnom piesku a ku pravému oku si tisol fotoaparát, aby som lepšie zachytil výrazný západ slnka, ktorý ohuroval desiatky turistov. Väčšinou sa nestávalo, že sa ľudia nad západom slnka pozastavili, ale tentokrát to bolo iné. Obloha bola sfarbená do všemožných letných farieb a slnečné lúče žiarivo vychádzali spoza čiernych oblakov.

Zhlboka som dýchal a užíval si čistý vzduch, ktorý centrum Anglicka už dlhé ruky nedokázalo ponúknuť. Chladný morský vánok mi rozfukoval rozstrapatené vlasy, ale prijímal som ho pozitívne po dlhých dňoch neznesiteľného tepla.

Pred objektív sa mi postavili štyri dievčatá vo veku pätnásť rokov a chytili sa navzájom okolo pása sledujúc západ slnka. Zložil som fotoaparát a vypol ho. Nechcel som ich odfotiť a zničiť ich súkromnú chvíľu. Vyzerali ako kamarátky na dovolenke a ja som nemal právo zasahovať im do toho.

Lenivo som vstal a fotoaparát jemne položil do batohu, ktorý som si zobral so sebou, aby som mal kde odložiť svoje veci.

Do Essexu, sem do Southendu som nechodil často. Väčšinou som sa tu objavoval vtedy, keď som si potreboval prečistiť hlavu a užiť si trochu kľudu.

Bolo to moje miesto, o ktorom nikto nevedel. Moji priatelia a ľudia, s ktorými som sa poznal dlhšie vedeli, že raz za čas zmiznem bez ohlásenia a objavím sa o niekoľko dní neskôr. O mesiac neskôr. Bolo jedno kedy, keď si boli istí tým, že sa nakoniec objavím. A ja som sa vždy objavil.

Všade naokolo boli rôzne podniky, reštaurácie, kaviarne, herne alebo nočné kluby. Southend prežíval ako miesto cestovného ruchu. Ročne to tu navštívilo mnoho turistov či už sem chodili cez prázdniny alebo obyčajný pracovný rok. Všetky podniky boli otvorené od skorého rána do neskorého večera – niektoré dokonca nonstop. V okolí sa nenachádzalo veľa domov. Okrem toho môjho a niekoľko pár ďalších bolo toto územie zabrané podnikmi, hotelmi a penziónmi. Nevadilo mi to.

Pomalým krokom som obchádzal hlučný lunapark a mieril do podniku s názvom The three shells. Bola to malá reštaurácia patriaca rodine, ktorá vlastnila lunapark a pri každom objednaní jedla u nich rozdávali dvadsať percentnú zľavu na vstupenky v Adventure Island.

Do Southendu som nikdy neprišiel s niekým. Vždy som sem chodieval úplne sám, aby som sa vyfiltroval od môjho sveta. Po rokoch navštevovania tých istých podnikov som si tu našiel pár priateľov, známych, s ktorými som sa stretával, kým som tu prebýval.