Cold.

27

V Soho som bol presne o päťdesiat jedna minút od môjho telefonátu s Hartley. Mal som menšie meškanie. Čakal som, že to bude omnoho horšie. Cestou som prekročil zrejme všetky možné cestné predpisy, ale našťastie ma nikto nezastavil a ja som sa tak stihol do Soho dostať celkom rýchlo – vzhľadom na čas obeda, kedy je Londýn prekliate plný, tak ako vždy.

Vybehol som z auta, ktoré som zaparkoval na poslednom voľnom mieste, ktoré som bezohľadne ukradol žene s dvoma deťmi, hoci oni na to miesto dlhý čas poctivo vyčkávali. A do reštaurácie som sa

dostal o osem minút neskôr, takže som meškal takmer celú trištvrte hodinu.

Vstúpil som do tmavej, ale útulne zariadenej reštaurácie ladiacej do hnedých farieb. Steny boli z kamenných tehál, podlahu tvoril betón, ale vyzeralo to tam útulne. Popri stenách sa nachádzali hnedé kožené gauče s väčšími stolmi a v strede miestnosti stáli malé okrúhle stolíky s drevenými stoličkami.

Aj keď bola reštaurácia úplne plná dokázal som spoznať Hartley hneď ako som vstúpil. Sedela pri tom malom kruhovom stole v úzadí a chrbtom ku vstupu. Ďalšie dve stoličky pri jej stole boli prázdne a keď som prišiel bližšie ku nej všimol som si, že na lesklom povrchu je uložená misa so šalátom a limonáda.

„Čakáš dlho?" spýtal som sa jej na uvítanie a sadol som si na stoličku oproti nej. Mal som perfektný výhľad na vstup a hlučných ľudí. To mi nevadilo, pretože som sa mohol pozerať na krásne dievča predo mnou. Koho by zaujímali iní ľudia?

Pokrútila hlavou, odpila si zo svojho nápoja a usmiala sa na mňa. „Pár minút."

„Čože? Meškala si?"

„Nie."

„Nechápem to," priznal som. Prečo by ma nútila stretnúť sa s ňou tak skoro, keď sama prišla neskoro. „Prečo si povedala, že sa stretneme o pätnásť minút, keď si sama prišla neskôr?"

„Lebo som vedela, že za pätnásť minút nestihneš prísť," odpovedala jednoducho, ale tým to celé len skomplikovala. Ona bola príliš komplikovaná.

„Prečo si to potom žiadala?"

„Lebo som chcela, aby si sa ponáhľal."

Povzdychol som si nad jej odpoveďou a nechcel to rozoberať ďalej. Nedokázal som pochopiť pôvod jej zmýšľania, ale zrejme to fungovalo. Totálne mi pomotala hlavu a nie len tým, že sa správala nepredvítateľne.

„Potrebovala si niečo?" spýtal som sa ďalšiu otázku a sledoval som ako sa široko usmiala a oči sa jej rozžiarili.

„Tvoj čas," odpovedala okamžite. Prudko som vydýchol a niekoľkokrát zažmurkal, aby som sa presvedčil o tom, že nesnívam. „Sľúbil si mi, že so mnou stráviš deň. Zabudol si na to?" vyčítavo sa spýtala.

„Nie. Samozrejme, že nie!" zavrčal som. Nikdy by som nezabudol na niečo takéto.

Na tvári sa jej objavil spokojný úsmev. „Vyzeralo to tak. Ešte si si na mňa neurobil čas."

Pamätám si, keď som sa jej raz spýtal čo celé dni robí, keď nie je doma a keď nestíha do školy. Vtedy mi neodpovedala na otázku. Povedala, že uvidím čo robí, ak si na ňu urobím čas a ona ma zoberie so sebou. Tá predstava ma nadchla, ale viac sme o tom nehovorili a tak som si myslel, že na to zabudla.

„Hartley, zlato," chrapľavo som zamumlal a sledoval, ako jej líca sčervenali, keď započula nežnú prezývku, ktorou som ju oslovil. Pousmial som sa a prezeral si jej chvíľkové rozrušenie. Miloval som ju privádzať do rozpakov len preto, že sa mi to nedarilo často. „Na teba si urobím čas vždy."