Cold.

24

Mala oblečenú športovú podprsenku, ktorú som na nej už raz videl, ale na nej mala oblečené voľné tielko a jediný dôvod, prečo som vedel o podprsenke pod ním boli ramienka na jej pleciach, ktoré niekedy vykúkli. Oblečené mala dlhé úzke tepláky, ktoré som na nej tiež videl, keď sme s Bobom a Davisom prišli do jej internátnej izby. Na nohách mala tenisky, ktoré vyzerali veľmi podobne ako tie moje, ale mali bielu farbu – moje boli čierne.

Bežali sme po menej zaľudnených uliciach Londýna a chystali sa ísť do parku, ktorý Hartley ešte nikdy nenavštívila. Na oblohe sa tvorili tmavé mraky, určite začne pršať. Nechcel som kvôli tomu ísť veľmi ďaleko a vyčítať si jej prípadné ochorenie.

Prekvapivo, držala so mnou tempo. Keď som zrýchlil, dobehla ma. Keď som bol priveľmi pomalý, pridala ona a popohnala ma. Niekedy som úmyselne zaostával, aby som mohol sledovať jej beh a zadok, ktorý bol v užších teplákoch výrazný. Nedokázal som si pomôcť, ale keď trochu spomalila a chcela, aby sme bežali popri sebe, zrýchlil som a predtým, ako som ju predbehol, moja dlaň dopadla na jej plný zadok. Prekvapene vydýchla a dobehla ma, aby do mňa mohla šťuchnúť lakťom. A keď som to najmenej čakal, buchla ma po zadku a predbehla ma. Nahlas som sa rozosmial a musel zastaviť, aby som lapil dych. Beh a smiech naraz je únavný a dá sa povedať, že dosť nemožný.

„Už nevládzeš?" podpichla ma a energicky poskakovala na mieste z jednej nohy na druhú, behajúc na mieste. Roztomilo sa uškŕňala a ja som len teraz, v priamom dennom svetle videl, že na jej pravom líci sa pri širokom úsmeve tvorí jamka. Jej vlasy stiahnuté vo chvoste jej padali cez pravé rameno a trochu jej pri behu na mieste poskakovali. Bola naozaj sladká.

„Ja?" spýtal som sa hraným neveriackym tónom.

Hartley jemne prikývla a kryla svoj úsmev zarytím zubov do pery. Prudko som sa vystrel a nečakane vyštartoval. Započul som jej prekvapený smiech a kroky, ktoré sa ku mne približovali. Niekoľko desiatok metrov som sa pokúšal bežať tak rýchlo, aby nemala najmenšiu šancu ma dobehnúť. Keď som si od nej po celý čas udržiaval najmenej päť metrovú vzdialenosť a počul som, že jej kroky sa spomaľujú, spomalil som tiež a zistil, že sa určite presvedčila o tom, akú dobrú výdrž mám.

„To bolo nefér," počul som jej zadýchaný hlas a ešte väčšmi som spomalil, kým som nebol vedľa nej. Bežala omnoho pomalšie ako na začiatku a bol som si viac než istý, že maká zo svojich posledných síl.

Vtedy, keď som sa chystal zastaviť beh úplne a otočiť sa späť domov, som cítil chladné kvapky dopadajúce na moju tvár. Nebol to ľahký dážď, poprchávanie, ktoré by sme obaja mohli zvládnuť a stihli dobehnúť domov. Spustil sa ohromný dážď a začínal nám obom premáčať ľahké oblečenie.

Mraky boli čierne a kvôli dažďu som videl ešte horšie, keď som sa obzerajúc pokúšal nájsť nejaký podnik, kde by sme sa na chvíľu mohli ukryť. Inštinktívne som sa prisunul ku Hartley, ktorá sa objala rukami a rovnako zbesilo ako ja sa obzerala naokolo.

„Kurva," zahrešil som rozzúrene a chytil ju za ľadovú pažu. Mrzla. Kvôli tomuto dažďu som nechcel ísť ďaleko od môjho bytu, ale naša malá hra nás zrejme oboch trochu zaujala a pozabudli sme na to, ako ďaleko utekáme.

Obmotal som okolo Hartley svoju pažu a čiastočne ukryl jej telom pred dažďom sebou. Tisol som si ju chrbtom ku hrudníku a jednu ruku som mal prehodenú cez jej prsia, aby som ju mohol tisnúť bližšie ku sebe a trochu ju zahrievať. V ten moment som si nevšímal našu blízkosť. Nebral som to ako vzrušujúci moment, bál som sa, že ochorie. Obaja sme boli spotení a rozhorúčení z behu a zrazu nás schladil ľadový vodopád dažďových kvapiek. Musel som nás čo najskôr dostať do tepla.