Cold.

11

V reštaurácii som mal ako pravidelný hosť otvorený účet a vždy keď som nezaplatil za obed v ten deň, na začiatku nového mesiaca to stiahli z mojej platobnej karty. Tentokrát som ostal sám a mal som čas na zaplatenie účtu.

Prešiel som ku baru a usmial sa na čašníčku, ktorá väčšinou pracovala pri pokladni. Bola už niekoľko mesiacov tehotná, prácu potrebovala, ale bola vo vysokom štádiu tehotenstva. Majiteľ riskoval tým, že ju tu stále nechával pracovať, ale len peniaze z materskej by čašníčke nevystačili na vyplatenie všetkých dlhov, ktoré si ako študentka nazbierala.

Našťastie to bola drobná žena a tehotenské brucho dokázala ukrývať pod veľkými tričkami a pracovnými zásterami. Hoci posledné mesiace pracovala len za pokladňou, aby sa veľmi nenamáhala a neublížila sebe alebo svojmu nenarodenému dieťaťu.

„Už je to zaplatené, pán Styles," povedala s úsmevom a podala mi pokladničný blok. Zamračene som si prezrel biely papier a nechápavo pohľad pozdvihol späť ku tehotnej pracovníčke. „Slečna to uhradila cestou z toaliet."

Trhane som sa nadýchol a neveriacky pokrútil hlavou. Nepáčilo sa mi, čo Hartley spravila. Vôbec sa mi to nepáčilo.

„Ďakujem," zamumlal som a s rukami vrazenými hlboko do vreciek džínsov som mieril preč z reštaurácie.

Auto som nechal stáť na parkovisku patriace reštaurácii a pešo som prechádzal niekoľko ulíc až ku môjmu bytovému komplexu. O auto som sa nebál. Pochyboval som, že sa niekto pokúsi ukradnúť starý lacný vrak.

Vstúpil som cez hlavný vchod a to bolo prvýkrát po dlhej dobe, kedy som stretol personál na vrátnici. Väčšinou som do bytu chodil cez strážené podzemné parkovisko súkromným výťahom určeným iba pre obyvateľov komplexu. Nikto iný sa na kryté parkovisko bez bezpečnostnej karty nedostal.

„Pekný deň, pán Styles," pozdravil ma recepčný a privolal výťah. „Aký ste mal deň?"

Jeho otázka ma prinútila premýšľať nad ňou. Môj deň bol skurvene otravný. Nevyspatý som sa stretol s Davisom. A potom sa to obrátilo a ja som mal možnosť stráviť nejaký čas v spoločnosti malej Hartley. Cítil som sa dobre. Páčilo sa mi byť s ňou. A nakoniec sa to všetko obrátilo späť na zlé. Hartley odišla a zaplatila účet za náš obed. Preto som v konečnom výsledku ani len netušil, aká by úprimná odpoveď na recepčného otázku bola.

„Dobrý."

Vedel som, že by bolo slušné poďakovať sa za položenú otázku - na ktorú aj tak nečakal úprimnú odpoveď - alebo otázku oplatiť, ale taký som nebol. Nebol som slušný a vychovaný som bol iba v situáciach, kedy mi to pomohlo.

Poznal som všetky zásady správneho chovania. Poznal som všetky zákazy a preto som ich porušoval. Moja matka trvala na tom, aby som bol dokonalý. Ja som nebol. Hneď ako som odišiel z domu som sa stal tým, kým naozaj som. A ja som nikdy nebol perfektný, slušný Styles. Bol som hajzel a matka to vedela, len sa celý život pokúšala predstierať a ukrývať pred ľuďmi pravdu.

Nastúpil som do výťahu a nechal sa vyviezť na svoje poschodie. Tento výťah sa líšil od toho súkromného len tým, že bol širší a viac používaný. V ostatných prípadoch boli takmer totožné. Farba, tvar, zdobenie, osvetlenie.

Prešiel som po naleštenej chodbe až ku svojim dverám a odomkol kartou vysoké dvere. Z vnútra som pocítil vôňu koláčov a preto som sa usmial. Mila bola konečne doma. Vstúpil som do kuchyni a stretol sa s malou silnou žienkou, ktorá ma panovačne okrikovala kvôli obutým topánkam. S rukami obranne nadvihnutými som si skopol tenisky z nôh a prešiel cez kuchyňu - kde som si zobral koláč - do spálni, aby som sa mohol osprchovať a konečne sa zamyslieť nad všetkým, čo sa posledné týždne dialo.