Cold.

10

„Bola by som ku tebe nepríjemná, ale zachránil si ma z hodiny ekonomiky," uškrnula sa a kráčala po chodníku preč zo školského areálu. „Takže som ti vďačná."

„A čo z toho budem mať ja?" spýtal som sa hlbokým hlasom a trochu sa ku nej sklonil.

„Nebudem ku tebe nepríjemná?" počul som, ako sa potichu zachichotala a to ma rozhodilo. Páčil sa mi ten zvuk. Bol dokonca krajší ako jej sexi hlas. Pretože bol úprimný. A bol to chichot.

„Neviem či mi to ako poďakovanie postačí," provokoval som ju jemne.

„Tvoja smola," pocítil som z jej hlasu úškrn a to ma prinútilo usmiať sa.

Kráčali sme vedľa seba, obaja sme spomalili, keď sme boli v dostatočnej vzdialenosti od školy a mlčky sme si užívali ticho. Nepočul som hluk áut, ľudí ani brechot psov. Naokolo bolo nezvyčajné ticho. Páčilo sa mi to. Mohol som počúvať jej tiché dýchanie a to ma upokojovalo oveľa viac ako môj mŕtvy byt, kde som sa pred svetom často ukrýval a zároveň sa z neho pokúšal utekať a zaháňať tým samotu, ktorá ma v ňom obklopovala.

„Chcel som vedieť," potichu som vydýchol a premýšľal, ako mám nevinnú otázku správne položiť. „Chcel som vedieť," zopakoval som, „ako sa máš."

Znelo to divne. Zavolal som ju z hodiny preto, aby som sa spýtal na jej náladu. Pripadal som si ako cvok a to ma vracalo ku pocitu, ktorý som s ňou vždy mával. Hnev a nenávisť. Nenávidel som seba za to, akého idiota zo mňa to dievča robí a ani o tom nevie.

„Nebol si tu," ignorovala moju otázku.

Zmätene som skrčil obočie a zhora sa na ňu pozrel. Kráčala rovno bez prestávky a nezamýšľala sa nad tým, prečo som spomalil a sledujem ju.

„Pracoval som." Lož.

Na tvári sa jej objavil ironický úškrn a z hrdla sa jej vydral ironický chichot.

Nečakal som, že si Hartley všimne moju neprítomnosť. Nikdy ma nevyhľadávala a niekedy pôsobila neskutočne chladne. Myslel som si, že si na mňa za ten týždeň, kedy som sa ukrýval v Southende, ani nespomenie.

„Čo ti povedal Davis?" spýtal som sa hneď a zastavil som. Tentokrát zastavila aj ona a postavila sa priamo predo mňa, aby mi videla do očí.

Nechápavo skrčila obočie a urobila na svojom čele dlhú vrásku. Pozoroval som tú čiaru a premýšľal nad jemným pohybom môjho prstu, ktorým by som ju vyhladil.

Pelletierová nadvihla svojou ruku a prešla si dlaňou po čele, akoby vedela nad čím premýšľam. Keď ruku vrátila späť ku svojmu telu, vráska na jej čele viac nebola. Ani to mi neprekazilo moju túžbu priložiť prst ku jej nádhernej tvári a cítiť ju viac ako ktokoľvek iný. Možno jej neprístupnosť a vedomosť, že sa ľuďom vyhýbala a nedovolila im bližší kontakt ma ku nej priťahoval. Páčilo sa mi, že sa nezaujímala o pozornosť ľudí. V tejto dobe to bolo niečo... ojedinelé.

„Kedy?" pošepkala chrapľavo a našpúlila nespokojne svoje plné pery, keď jej popri tvári preletel hmyz a takmer do nej vrazil. O krok inštinktívne odstúpila, aby sa lietajúcej muche vyhla a ja som to zviera nenávidel, že prinútilo Hartley vzdialiť sa odo mňa.

Rukou som odohnal muchu a pri tom pohybe nenápadne pristúpil o krok bližšie ku dievčaťu oproti mne.

„Tento týždeň. Prišiel za tebou. Čo ti povedal? Obťažoval ťa?" spýtal som sa naliehavo a pozorne skúmal jej tvár. Pozerala na mňa rovnako nechápavo ako predtým a tentokrát sa neubránila vráske na čele.

Natiahol som ku jej tvári ruku a potešene palcom prešiel ponad jej obočie len preto, aby som predĺžil môj dotyk na jej jemnej pokožke.

Hneď ako som sa dotkol jej čela spustila svoje obočie a sama vyhladila vrásku, ale ja som svoju ruku z jej tvári stále neskladal.