Cold.

7

Vybehol som z hlavnej budovy a hneď vrazil do tela utekajúceho oproti. To bolo maximum. Moje nervy praskli a jediné na čo som sa zmohol bolo hlasité neslušné zahrešenie. Pevne som ku sebe stisol zuby a vydýchol. Bol som sexuálne frustrovaný a skurvene nasratý. Navyše, vytáčali ma mladí študenti, ktorý sa mi neustále motali popod nohy.

Pozrel som sa na zem a trochu previnilo sledoval chrbát dievčaťa, ktoré náš náraz poznamenal viac ako mňa. Vlastne, iba ju ten náraz poznamenal a ona sa zrútila na zem. Teraz kľačala na kolenách, chrbtom ku mne, a pokúšala sa postaviť.

Pozoroval som, ako sa dievča stavia na rovné nohy a začínal som hektické vlasy a drobné telo s nádhernými krivkami spoznávať. Pelletierová.

Palcom a ukazovákom som si pošúchal koreň nosa pokúšajúc sa upokojiť. Ona, Anna a dokonca ani Bob za moju zlú náladu nemohli. Bolo to mnou a nedostatkom... uvoľnenia. Moje posledné dievča bola Louisa. Bolo to pred niekoľkými týždňami a od vtedy som nemal čas zháňať nikoho nového.

„Si v poriadku?" spýtal som sa jemným hlasom, ktorý kontrastoval s hlbokým zavrčaním, ktoré som zo seba vydal prvýkrát.

Telo sa jej zaseklo v pohybe. Zrejme tak ako mne, keď som videl Boba s tou jeho študentkou v riaditeľni. Pomaly sa otočila a skrčila sa po batoh.

Zatiaľ som premýšľal, prečo ju moja prítomnosť zaskočila. Bol som to ja alebo sa bála, že ju opäť nabonzujem Bobovi za neskorý príchod?

„Hej," zamumlala, nepozerala sa mi do očí. Bola odmeraná, chladná, akoby úplne zabudla na tých pár minút pred niekoľkými dňami, kedy sa správala celkom prívetivo.

Po našom poslednom stretnutí som si myslel, že vzťah medzi nami sa zmenil a nebude sa so mnou rozprávať ako s každým iným. Čakal som od nej viac priateľskosti a menej chladu.

Očami som si premeral jej postavu. Tvár mala rovnakú krásnu, ale nenalíčenú. Jej pery boli pevne spojené, akoby sa držala, aby nevybuchla. Pomaly som videl kŕčovité držanie jej tela a spoznával emóciu v nej. Bola nahnevaná. V pästiach pevne zvierala ucho batohu a pomaly, upokojujúco dýchala.

Pozrel som sa na jej obité kolená a potichu som zaúpel. Na jej pravom kolene sa spravila väčšia ranka, z ktorej sa jej spúšťal malý potôčik krvi a klesal nadol po jej nohe.

„Odvediem ťa ku zdravotnej sestre," povedal som a sklonil sa, aby som si od nej zobral jej batoh. Nechcela mi ho dať. Musel som jej ho vytrhnúť a prísne sa na ňu pozrieť, aby prestala bojovať. Všimol som si, že jej nohy neboli ukryté v obvyklých vysokých nadkolienkach. Musela naozaj meškať. Zaujímalo ma, prečo stále mešká.

Nebolo ani ráno, bol obed, a ona nestíhala. „Aspoň budeš mať ospravedlnenie, prečo zase meškáš," uškrnul som sa na ňu len s jedným kútikom pier nadvihnutým a prehodil som si jej tašku cez jedno rameno, aby som ju mohol pri chodení podoprieť a zmierniť jej bolesť, za ktorú som mohol ja.

„Neumieram, pán Styles," odsekla, „je to len malá rana."

Namietala, ale nechala ma pridržať dvere od hlavnej budovy, aby cez ne prekĺzla. Chcel som ku nej podísť a svoju ruku obmotať okolo jej úzkeho pásu, aby som ju pridržal a užil si trochu jej tela, ale hneď ako sa moje ruka jemne dotkla jej chrbtu, mykla sa a poodstúpila trochu ďalej. Druhýkrát som sa jej nepokúšal dotknúť.

Kráčali sme vedľa seba po tichej chladnej chodbe a neprehovorili ani slovo. Hartley na svoju pravú nohu trochu krívala. Vedel som, že ju bolí každý jeden krok, kedy bola nútená koleno zalomiť, aby nohou pohla. Nedovolila mi však dotknúť sa jej. To ma rozmrzelo oveľa viac ako káva vyliata na mojej košeli alebo šukajúci Bob. V skutočnosti to pridávalo ku mojej sexuálnej frustrácii.