Cold.

33

„Nachádza sa tu najdlhšie mólo na svete," povedal som potichu, keď sme ku nemu smerovali. Nechcel som, aby Hartley musela zbytočne veľa chodiť v tých nepohodlných topánkach a tak som nás nasmeroval ku vlaku, ktorý nás mohol zaviezť na koniec mola. „Má vyše dvoch kilometrov."

Hartley užasnuto sledovala z vlaku molo a ja som rovnakým pohľadom sledoval ju. Bola pre mňa dychberúca. Zaujímavá.

Vystúpili sme a keďže bolo ráno, naokolo nebolo veľmi veľa ľudí. Bolo tu len pár starších párov, ktoré sa pozerali na rozvírené more. Nasmeroval som ju ku reštaurácií a podrobne pozoroval každú jej reakciu. Musel som vedieť ako sa ohľadom tohto mesta cíti. Potreboval som sa uistiť v tom, že sa jej tu páči. A zatiaľ to vyzeralo pozitívne.

„Nechutila ti omeleta?" podpichla ma, keď som ju potiahol ku stolu a objednal palacinky.

„Chutila," zasmial som sa. „Ale nemôžeš sem prísť a neochutnať miestne palacinky, zlato."

Moja prezývka ju opäť prinútila červenať sa. Prečo? Hartley nebývala takáto neistá. Pravdepodobne sa kvôli neznámemu mestu cítila zraniteľnejšie a všetko prežívala intenzívnejšie ako obvykle. Neviem povedať prečo, ale páčilo sa mi ako som ju dokázal rozrušiť.

„Býva tu tvoja rodina?" zaujímala sa.

„Nie."

„Ako si to tu objavil?"

„Veľa som cestoval," povedal som nekonkrétne, hoci ona už o mojej minulosti veľmi dobre vedela.

„Musel si toho veľa zažiť," prehovorila nadšene.

„Áno," znovu som povedal a prekvapene zistil, že v jej očiach je záujem. Skutočný záujem.

S nikým som sa o mojom úteku nikdy nemohol porozprávať. Pred rodinou sa o tom nikto nemohol ani len okrajom zmieniť – bolo to jedno z tých nepísaných pravidiel. S Niallom alebo Bobom to bolo rovnaké. Pre nich bola táto fáza môjho života uzavretá. Nikdy som ju nevyťahoval, ale keď som videl skutočný záujem v očiach tohto dievčaťa, tak ma to povzbudilo.

„Pomohlo mi to zistiť, kto v skutočnosti som. Viem, že to znie ako klišé, ale je to pravda. Mal som možnosť vidieť veľa vecí, ktoré mi v živote pomohli a ja som rád, že som odišiel."

„Povedz mi o niečom," dychtivo požiadala a naklonila sa bližšie ku mne. Zasmial som sa. Bola ako malé dieťa, ale mne sa to páčilo a bolo mi jedno ako zvrátene to mohlo znieť. Páčila sa mi jej zvedavosť a detská iskra v očiach.

„Hneď ako som odišiel bol môj smer Francúzsko. Tam som začínal pútnickú cestu do Santiago de Compostela."

Jej oči boli obrovské. Hartley bola neskutočne prekvapená, ale ešte viac zaujatá. Pozerala sa na mňa, akoby som bol múdry starec, ktorý jej môže povedať pár rád do života. Usmial som sa.

„Prečo?" nezdalo sa to ako opovrhovania ani výčitka.

„Môj život bol presne nalinajkovaný. Vždy som okolo seba niekoho mal. Vždy ma všetci pozorovali a ja som sa rozhodol zmiznúť. Úplne. Všetky svoje veci som nechal v dome, v ktorom som vyrastal a vo Francúzsku som si nakúpil len to najpotrebnejšie. Vedel som, že ísť na tú cestu sám je viac než riskantné. Našťastie som po ceste našiel skupinu, ktorá ma ku sebe vzala a pokračoval som s nimi."

„Aké to je?" spýtala sa snažiac sa pochopiť ma. Pousmial som sa, ale ostal som potichu, keď ku nám prišla čašníčka a položila pred nás palacinky.