Cold.

6

„Slečna Pelletierová," kývol jej hlavou na pozdrav. Bola tu, sedela na stoličke pri starom písacom stole a ceruzku mala založenú za uchom. Pod jej rukami sa ukrývala tučná kniha, ktorú si požičala v ten deň, kedy sme ju prvýkrát navštívili.

Hartley vyzerala inak. Vyzerala tak... domácky. Pre ňu nezvyčajne.

Nemala na sebe školskú uniformu ale obyčajné zúžené tepláky a veľkú mikinu. Na nohách mala obuté hrubé vysoké papuče, ktoré ju chránili pred studenou zemou.

Oči jej s nezáujmom spadli na tvár vyškereného Davisa. Pretočila veľkými zelenými očami a potichu otrávene zaúpela. Pobavene som sa nad jej reakciou uškrnul a ďalej ju skúmavo pozoroval. Chcel som spozorovať každú jednu emóciu v jej tvári, ale nedovolila to. Mala perfektnú pokerovú masku. Nezaujatý výraz spojený s ľahkou otrávenosťou.

Sedela na drevenej stoličke s nohami prekríženými v tureckom sede a otočila sa späť ku knihe, akoby si náš príchod ďalej všímať nechcela. Začítala sa späť do riadkov príbehu na popísaných stránkach.

„Rád vás opäť vidím," povedal vzrušene Davis a priblížil sa ku nej.

Ignorovala ho. Surovo a nápadne ho ignorovala. Davis skrčil obočie a pristúpil ešte bližšie. Spozornel som.

Tesne pred prehliadkou sme sa s Bobom zhodli, že druhý predložený návrh sa nám pozdáva najviac. Vyzeral najvýhodnejšie. Ten plán teraz držal v rukách Davis a prudko ho pritlačil na knihu pred Pelletierovou, aby jej ho ukázal. Pozoroval som, ako sa ku nej naklonil a ukazovákom opakovane prudko udieral o papier.

„Stále si myslíte, že toto je výsledok pravítka a fantázia v tom nehrá žiadnu rolu?" povedal tichým hlasom, vystrel sa a víťazne si založil ruky cez hruď. Davis sa cítil ponížený. Hartley ho jej poznámkou ponížila a jemu sa to nepáčilo. Preto teraz vyvádzal.

Pozoroval som, ako sa dievča nepríjemne ošíva, krčí ramena a sťahuje ku sebe tmavé obočie. Davis bol príliš blízko.

Chytil som ho za lakeť a o pár krokov ho od Pelletierovej odtiahol.

Vstala z nepohodlnej stoličky a vytiahla si ceruzku spoza ucha. Premiestnila sa ku oknu oproti dverám a mne neušlo, že to urobila preto, aby medzi nami zväčšila medzeru.

Davis sa na mňa nechápavo zamračil a šklbnutím vytrhol svoju ruku z môjho pevného zovretia.

„Nedokážete prijať kritiku, pán Davis," povedala vecným hlasom a nadvihla pobavene obočie. Jej veta ma utvrdila v tom, že ich dohadovanie je osobnejšie ako sa na prvý pohľad zdalo. Možno to súviselo so spoluprácou Davisa a otca Hartley.

„Ak je objektívna a pravdivá, dokážem," oponoval urazene.

„Pravdivé slová nebývajú príjemné, pán Davis. A príjemné slová nebývajú pravdivé," arogantný tón v jej hlase Davisa rozčuľoval.

„Myslím, že by sme to mohli ukončiť," ozval som sa do nebezpečného ticha. Davis zúril. Chcel som sa vyhnúť komplikáciám a nevedel som, čoho je ten chlap schopný. Nevedel som, čo by si dovolil. „Mám aj inú prácu ako tu s vami strácať čas, Davis," zasyčal som a nedbal na to, aké neslušné a neprofesionálne moje správanie je. Nezáležalo na tom.

Zazrel som na Boba a naznačil mu, aby Davisa odprevadil a nechal Pelletierovú na pokoji. Poslúchol ma a s tichými ospravedlneniami za moje správanie vyviedol nepríjemného chlapa von z budovy. Ak by bolo po mojom, nikdy by som mu nedovolil znovu sa tu ukázať.

Otočil som sa od privretých dverí späť na Pelletierovú. Opierala sa o parapetu okna a s hlavou naklonenou ku pravému ramenu ma pozorovala. Neodvrátila pohľad ani keď som ju pristihol. Nezačervenala sa a nepokúsila sa trápne obkecávať jej pozorovanie ma. Ruky mala obranne prekrížené cez prsia a dýchala pokojne, pomaly. Vyzerala uvoľnenejšie ako keď tu bol Davis. Bol som rád, že ma neberie ako toho starého bastarda.