Cold.

29

Nedokázal som na Hartley prestať myslieť. Či už som bol na porade, kde mi ju pripomínala jej fotografia nastavená na tapete môjho MacBooku. Z nejakého dôvodu som sa neodvážil zmeniť si ju – hoci bolo nanajvýš nevhodné mať na obrazovke nastavený takmer holý zadok Hartley Pelletierovej. Či už som sa stretol s Bobom, ktorý mi ju pripomínal svojimi hlúpymi sťažnosťami. Či už to bolo doma, kde som videl jej veci pohodené v mojom byte. Vždy to boli len maličkosti, ktoré by si bežne človek len tak nevšimol - napríklad malá sponka na konferenčnom stolíku zakrytá diaľkovým ovládačom. Alebo to boli čokoládové jogurty v ľadničke, ktoré jej Mila pravidelne kupovala.

Čím dlhšie som mal možnosť Hartley poznať, čím častejšie som ju stretával, tým záhadnejšia pre mňa bola. Splnila našu dohodu - strávila so mnou jeden jej deň -, ale to ma ešte viac zmiatlo. Tá tajomná a bezcitná Hartley mala zrazu obrovské vrúcne srdce a ja som to nechápal. Svoj voľný čas trávila na onkológii s malými detskými pacientmi vediac, že každý jeden ďalší deň jej môže ich strata zlomiť srdce - ktoré podľa špecialistov nemala.

Vedel som, že má divnú matku, ktorá jej v pätnástich kupovala šaty ako pre kurvu. Vedel som, že má dvoch homosexuálnych otcov a že práve nevyniká v matematike. Vedel som, že je vášnivá maliarka. Že je samotárka a miluje mačky. Poznal som jej nevyspytateľnú stránku. Vedel som, že vždy a všade mešká a stále ma málo času. Zistil som, že jej vlasy sú v skutočnosti kučeravé a preto sú vždy - aj po ich narovnaní – chaoticky strapaté. Poznal som dokonca aj jej empatickú stránku povahy, ktorú sa obzvlášť pokúša ukrývať.

Jej vonkajšej krásy som si bol vedomí okamžite. Uvedomoval som si to už na začiatku. Nikdy som nemal problém nazvať ženu atraktívnou. Problém bol ten, že som spozoroval jej vnútornú krásu. Nepotreboval som sa pozerať na jej perfektný zadok, guľaté prsia alebo obrovské oči lemované hustými mihalnicami, aby som sa cítil byť ňou priťahovaný. Desilo ma, že sa viac nejednalo len o fyzickú záležitosť. Fyzickú príťažlivosť.

"Pán Styles, súhlasíte?" spýtal sa generálny riaditeľ dominantným hlasom a okrem jeho sa na mňa uprelo ďalších sedem párov očí.

Odkašľal som si, prehrabol si rukou strapaté vlasy, ktoré som ráno nestihol upraviť a očami som inštinktívne mihol po obrázku na zariadení predo mnou. Ten krátky pohľad na pozadie krásneho dievčaťa môj mozog ešte viac vygumoval.

"Samozrejme," chrapľavo som odpovedal ignorujúc moju neschopnosť aspoň chvíľu ostať sústredený. Ale bolo to jedno. Aj tak ma to nezaujímalo a taktiež môj názor nič na výsledku rozhodnutia nemenil.

"Takže pokračujeme v analýze rozpočtu budúceho roku. Hicks, máte slovo."

To bolo znamenie, že moja pozornosť nemusí byť upretá na nudné reči, ktoré nikoho nebavia počúvať. Pozrel som sa späť na obrazovku a tešil sa na poobedie. Hartley ma požiadala, aby som ju vyzdvihol zo školy. Končilo jej skúškové obdobie. To znamenalo, že tohtoročný seniori čoskoro končia a ja budem na slávnostnom odovzdávaní vysvedčení, ktorého dátum mi zašle Bob, keď sa všetky okolnosti ustália. Všetko predtým perfektne naplánované bolo teraz rozhádzané a to len kvôli tým prestavbám. Všetko sa nimi len skomplikovalo, no ja som sa z toho pokúšal vyťažiť čo najviac - Hartley. Posunuté skúškové obdobie a rozdávanie vysvedčenia znamenalo, že jej pobyt u mňa doma sa o istý čas predĺžil. Obával som sa však konca roka. Čo ak odo mňa bude chcieť odísť?

"Koniec porady!"

Po zaznení týchto slov som okamžite zaklapol MacBook a behom dvadsiatich sekúnd som vybehol z budovy a čo najrýchlejšie naskočil do auta. Ostávalo mi pätnásť minút na vyzdvihnutie Hartley. Ale keďže som stihol tú známu obednú Londynskú premávku, skysol som v kolóne na ďalších dvadsať minút. Práve, keď som Hartley písal ospravedlňujúcu textovú správu a prosil ju, aby si išla sadnúť do najbližšej kaviarni, kým po ňu prídem, mobil sa mi v rukách rozvibroval a ako meno volajúceho vyskočilo Anna. Zaúpel som a prijal hovor. Nemal som na výber. Už aj tak som dosť meškal a potreboval som odoslať Hartley tú správu.