Cold.

8

Ráno vyzeralo rovnako ako večer. Myslel som si, že keď si užijem parádny sex a vrátim sa uspokojený domov, že budem... uspokojený. Ale nebol som. Bol som prázdny, môj byt bol tichý, na stole ma nečakali raňajky, káva ani milý úsmev Mily. Nebol tu nikto, kto by ma vítal a koho by som zaujímal. Ak by som sa rozhodol zmiznúť, zrejme by si to ani nikto nevšimol.

Obliekal som si košeľu a s hnevom sa pokúšal pripnúť manžetové gombíky, ale nešlo to. Zavrčal som a hodil ich na rozhádzanú posteľ. Od kedy Mila odišla na dovolenku, tá posteľ sa nijak nezmenila. Nikto ju nepostlal. Periny a vankúše boli rozhádzané po zemi a čakali, kým sa tam večer objavím a zakryjem sa.

Obliekol som si džíny a zasunul si pod ne košeľu, aby som vyzeral slušnejšie. Dnes bola dohodnutá prehliadka vybraných študentov Dullwichovej internátnej školy v HSBC. Ja, profesorka ekonomiky a obchodu a Bob – aby rozšíril svoje známosti – sme boli dozorom pre študentov školy. Ja som tam bol len preto, aby som za študentov v každom prípade ručil.

Stretnutie bolo dohodnuté pred vysokou mrakodrapovou budovou banky. Bob a profesorka vytvorili zoznam dvadsiatich študentov, ktorý si užijú prehliadku s jednou z manažériek banky, ktorá ich po priestoroch prevedie a povie im pár informácií alebo zodpovedá položené otázky.

Zastavil som autom na vzdialenejšom parkovisku a pešo prechádzal cez dve ulice, kým som sa dostal pred vchod banky a uvidel tam bandu mladých študentov. Očami som preskenoval neznáme tváre a hľadal jednu konkrétnu. Tú, ktorá má obviazané pravé koleno a tvári sa, akoby tam vôbec nebola. Tú, ktorej vlasy hekticky lietali, hoci boli vyčesané v cope. Tú, ktorá tam stála medzi nadšeným hlúčikom mladých ľudí a nezaujato špičkou čiernej baleríny kopala do malého kamienku.

Bob stál vedľa stredne vysokej, elegantne oblečenej ženy. Jej vlasy boli krátke po plecia, jemne kučeravé a zapnuté tmavým štipcom na jej temene. Tvár mala jemnú, ženskú a veľmi priateľskú.

„Oh, pán Styles," všimla si ma prvá a na čiernych lodičkách ku mne rýchlosťou pricupitala. „Som tak vzrušená. Veľmi vám ďakujeme, že sa vám pre nás niečo takéto veľké podarilo vybaviť." Rukami nadšene gestikulovala a usmievala sa na mňa. Prikývol som a očami zaletel ku Pelletierovej. Stále môj príchod nezaregistrovala. Alebo sa tvárila, že nezaregistrovala.

„Deti sú nadšené, Harry," prišiel ku mne vyškerený Bob a pobúchal ma po ramene. Obaja sme sa tvárili, že sa včerajšok nestal a ja som ho nepristihol rozdávať si to so študentkou, ktorá teraz stála vo vzdialenosti dvadsiatich metrov od neho a nenápadne ho sledovala.

„Ideme?" spýtal som sa a ukázal na vchod. Bob prikývol, privolal profesorku a spoločne s ňou kráčali ku posuvným vchodovým dverám, kadiaľ do vnútra a von vchádzali desiatky ľudí oblečený v elegantných veciach.

Počkal som a zaradil sa až na koniec skupiny. Bol som presvedčený, že presne tam Pelletierovu nájdem. A mal som pravdu. Kráčala pozadu, hlava sklonená a ruky prekrížené cez prsia.

„Ako sa cítiš?" ozval som sa a tým ju prekvapil. Možno ma predtým naozaj nepostrehla a bola len hlboko zamyslená. Napokon, ako vždy. Nezaujímal ju svet dookola. Bola spokojná vo svojom vlastnom svete a ľudia naokolo to vedeli, nikdy ju neobťažovali, nevyrušovali. Nezaujímala ich, ona sa nezaujímala o nich a preto boli všetci spokojní.

„Mal by si ma niesť na rukách, vieš?" začala tichým hlasom a pobavene sa na mňa pozrela. Tušil som, že nehovorí nahlas len preto, aby nás jej spolužiaci nepočuli. „Kvôli tebe mám rozbité koleno."

Keď som ju nechtiac odstrčil na zem a zničil jej koleno, nebola vo veľmi dobrej nálade. Vlastne... bola to ona. Bola uzavretá a nekomunikatívna. Ale tie dve krátke chvíle predtým, kedy sa so mnou rozprávala, usmievala sa a venovala mi svoju pozornosť, pozmenili môj názor na jej osobnosť a dúfal som, že vždy, keď ju uvidím bude rovnako veselá ako bola vtedy, keď sme sa stretli na internáte. Páčilo sa mi to.