Cold.

2

Bob sa postavil spolu so mnou a pridržal mi otvorené dvere. Neodpustil som si ironickú poznámku o jeho galantnosti a prešiel som otvorenými dverami na rušnú chodbu. Keď sme vyšli  z miestnosti, zazvonilo na prestávku medzi dlhými hodinami. Študenti urýchlene vybehli zo svojich tried a hľadali učebne pre ďalšiu hodinu.

Tváre študentov mi boli neznáme. V škole som sa objavoval často len aby som skontroloval stav a kamaráta Boba, niekedy som prednášal na hodinách a mal príhovor na konci a na začiatku roka alebo pri veľkých ceremóniach, ale takmer nikoho som po mene nepoznal. Bolo tu len pár jedincov, ktorých som si zapamätal. Väčšinou to boli buď problémoví študenti, excelentní študenti alebo športovo nadané decká.

Najviac mi však ustala v pamäti Pelletierová. Bob o nej veľa nevedel. Mal informácie len z jej krátkeho spisu, kde sa spomínal otec Harper Pelletier a to, že sa často sťahovala. Bola maličká, krásna a zaujímavá.

Profesori ju nenávideli. Na tejto škole študovala druhým rokom a prehovorila s nimi len pár slov a to vtedy, keď už nemohla mlčať. Projekty, prezentácie a domáce úlohy s ústnymi prejavmi radšej neurobila a dostala nedostatočnú, len aby nemusela nahlas prezentovať. So svojimi spolužiakmi sa nebavila a vo svojej internátnej izbe bývala sama bez spolubývajúcej. Nekomunikovala, nespolupracovala a tým hrala všetkým dospelým na nervy. Jediným ich pozitívom bol fakt, že ostáva len pár mesiacov do konca maturitného ročníka, v ktorom sa nachádzala. 

Oči sa mi potešene rozšírili, keď som zbadal jej drobné telo a strapaté vlasy. Pretláčala sa pomedzi skupinku študentov a znechutene krčila malým nosom. Pozdvihla svoj pohľad a pozrela sa mi priamo do očí. Dnes už druhykrát. To bolo viackrát ako za posledný pol rok.

Priestor medzi nami sa mohol rovnať maximálne desiatim metrom, ale ja som si aj tak všimol jej otrávený pohľad, keď ma uvidela po boku jej riaditeľa, Boba.

Nadhodila si tašku na ramene a so sklonenou hlavou pokračovala smerom k nám.

„Ani krok!" upozornil dunivým hlasom Bob, keď Pelletierová chcela nenápadne prekĺznuť pomedzi dvoch študentov a uniknúť mu. Počul som tiché zasyčanie, ktoré vmietlo úškrn na moju tvár. Cúvla o dva kroky späť a postavila sa priamo pred nás. Musela sa cítiť nepríjemne. Obaja sme sa nad ňou hrozivo týčili a sledovali temeno jej hlavy. Viac nám sklonenou hlavou neumožnila. „Slečna Pelletierová, viete, že meškanie netolerujem." Tento autoritatívny hlas som u Boba nepočul veľmi často. Je to pohodový chlapík, ktorý si z ničoho nerobil veľkú hlavu.

Jeho slová donútili drobné dievča nadvihnúť hlavu. Jej oči sa intenzívne zabodli do tých mojich. Všimol som si zeleň v jej očiach miešanú s odtieňmi sivej, ktorá jej oči zvýrazňovala a perfektne podtrhovala ten vraždiaci pohľad, ktorým sa na mňa práve teraz hľadela. Nabonzoval som ju riaditeľovi a to sa jej nepáčilo. V jej rebríčku najnenávidenejšich osôb som musel postúpiť ešte vyššie ako som doteraz bol. Aj keď som jej veľa dôvodov na nenávisť nedával veril som, že si ich určite pár našla.

Plné pery mala rozdelené a líca s nádychom červenej. Nevedel som či je to hnevom alebo skôr jej uponáhľaním. Oči jej nádherne žiarili. Vôbec nepasovali ku tomu ako vystupovala. Predstavovala osobu, ktorá nenávidí a ignoruje. Ale jej oči boli pravý opak toho. Boli veselé, žiarivé a mali v sebe istú detskú iskru radosti. Dokonca aj cez jej smrteľný pohľad sa tam tá rozžiarenosť ukazovala.

„Neobviňujte z toho pána Stylesa, slečna Pelletierová. On sa za vašu nedochvíľnosť nepodpísal," prehovoril znovu Bob rovnakým tónom hlasu.

Pelletierová potichu vydýchla, naklonila ľahostajne hlavu ku svojmu pravému ramenu a zabodla ľadový pohľad do Bobovej prísnej tvári. Oči mala trochu prižmúrené ukazujúc svoj nezáujem.