Cold.

22

Zvyšok dňa som strávil sám s ďalšou kopou otravných telefonátov. Bol som však rád, že nemusím vytiahnuť päty z pohodlia môjho bytu. To bola výhoda mojej nezávislosti. Nepotreboval som si dokazovať svoju moc a kontrolu nad vlastným životom tým, že som musel vlastniť celé impéria. Stačil mi pocit zabezpečenosti, ktorý som mal. Mohol som žiť tak ako som chcel a nemal som žiadne limity. Samozrejme, že niektoré obchody vyžadovali pracovné zmluvy a istú viazanosť, ale nebolo to nič hrozné. Vždy som požadoval vo svojom pracovnom aj súkromnom živote vysoké percento slobody, ktoré mi bolo vždy poskytované. Dalo sa povedať, že som žil na vysokej nohe a nič som nerobil. Bol som len rozumný a vedel som, kde môžem investovať a kde sa mi to neoplatí. Tiež som mal čas na seba, svojich priateľov a mal by som čas aj na rodinu, keby som si ho sám chcel urobiť. Ale ja som nechcel. Vedel som, že ak by niekto potreboval moju plnú starosť, dokázal by som to robiť a neviazala by ma práca. Nebol som šéf veľkých firiem. Bol som len chlapík, ktorý bol pre tie firmy zo začiatku nevyhnutný. A žil som spokojne a šťastne – v rámci možností.

Hlavné dvere od môjho bytu sa tesne po tichom klopaní otvorili a ja som vedel, že to môže byť len recepčný, pretože nikto o kom by som vopred nevedel by vstúpiť dnu nemohol. Jediný Horan a Bob mali povolenie vstupovať do môjho bytu aj v mojej neprítomnosti, ale ak som sa v komplexe nachádzal aj ja, muselo mi to byť predom oznámené.

„Dobrý večer, pán Styles," pozdravil ma chlap a neisto prešiel cez chodbu až ku mne. Bol trochu nesmelý. Vedel, že to bytu si veľa ľudí nevpúšťam. Dokonca som zakázal nechať vstupovať do môjho bytu upratovačky, ktoré tento bytový komplex zamestnával a hoci som vedel, že sú naozaj seriózne, zostal som verný Mile a jej schopnostiam.

„Karta a kľúče od vašeho bytu pre slečnu Pelletierovú," položil to na voľné miesto vedľa papierov na mäkkom konferenčnom stolíku. Oči mu zabehli na obrovskú televíziu zavesenú na stene – podobnú premietaciemu plátnu –, ale pozrel späť na mňa a zo zamestnaneckého saka vytiahol ďalšiu kartu. Bola to náhradná vstupná karta do podzemných garáži. „V prípade núdze, keby to slečna Pelletierová potrebovala," pousmial sa a položil to ku kľúču a čipovej karte.

„Vďaka," zašomral som potichu a zobral všetky veci do rúk. Bol som trochu nervózny z predstavy, že sa jej opäť budem musieť ukázať v izbe.

„S potešením," odvetil, trochu sa naklonil na rozlúčku a čo najrýchlejšie vypadol z môjho bytu preč.

S kartami, kľúčom a tanierom čokoládových koláčov, ktoré Mila ráno ukryla v ľadničke som išiel znovu po chodbe smerujúc do jej izby a skutočne som sa cítil ako starší brat alebo nejaký opatrovateľ omnoho viac ako chlap, ktorý by ju pod sebou najradšej videl úplne nahú a vzrušenú.

Nezaklopal som, rovno som vstúpil a našiel ju sedieť na zemi opierajúc sa o posteľ s malým zošitom v rukách. Nie, nebol to zošiť. Pozornejšie som si prezrel vonkajší obal, ktorý som mal možnosť vidieť v jej rukách. Bol to denník. Kožený, tmavej hnedej farby a zo strán visela kožená stuha, ktorou sa zatvorený denník dal poistiť. Hartley si ma všimla a denník zatvorila a položila ho vedľa seba. Nezaviazala ho, ale všimol som si na spodnej strane obalu veľké vyrezané písmená zvýraznené tmavšou čiernou farbou. H. M. B. P.

Nechápavo som skrčil obočie. Čo to bola za skratka?

„Zaujalo ťa to?" ozvala sa zrazu a ladne vstala zo zeme. Tým zhodila nespokojného kocúra zo svojho lona a prešla ku mne, aby mi z rúk zobrala tanier s koláčmi.

Prvé a posledné písmeno vyzeralo ako jej meno a priezvisko. Viem, že na tieto denníky sa na objednávku vyrývali mená. Boli to drahé denníky z pravej koži. Matka mi ich kupovala, aby mi do nich sama naznačovala dátum a udalosti, na ktoré nesmiem zabudnúť a na spodnej časti som mal vyryté iniciály svojho mena. H. E. S.