Cold.

25

Hartley ostala v mojej izbe ešte niekoľko minút. Obaja sme potichu vydychovali na mojej posteli, kým neprišlo to nechutné zviera a so zasyčaním neodviedlo maličkú preč. Od vtedy som nemal možnosť ju vidieť. Prešli štyri dni a ja som ju ani raz nevidel. Mila o nej tiež nevedela, ale aj tak som si bol istý tým, že sa stále vracia do môjho bytu, do svojej izby v ňom.

Bob mi pravidelne opakoval, ako otravne nedochvíľna stále je a o tom aký on je otrávený tým. Profesori na neho naliehali, aby s jej nezodpovednosťou konečne niečo robil, ale on nemohol. Jej otec, Harper Pelletier, známy a veľmi šikovný architekt, ktorého prenajíma moja matka, pri poslednej návšteve Londýna trval na tom, aby Bob v každom prípade Hartleyine meškanie ospravedlnil. Bola to jeho požiadavka a Bob ju musel tolerovať. Za všetky tie peniaze, ktoré Harper Pelletier vráža do tejto školy by mal Bob Hartley vybaviť individuálny rozvrh. To, že jej párkrát ospravedlní meškanie je len maličkosť pre to všetko, čo Harper do tejto školy investoval. 

Mohol by som povedať, že jeho trápi viac skôr to, že nevie, kde sa to dievča zdržiava. Prečo každé ráno mešká. Prečo sa niekedy v škole ukáže až na obed. Bob ani len nevie, kde to dievča býva. Ak by zistil, že som ju nasťahoval do svojho bytu, zabil by ma.

Mňa, rovnako ako jeho, trápili jej zmiznutia. Predtým pracovala, ale teraz už nemá dôvod byť celé dni stratená. Chcel som vedieť, kde sa túla.

V ušiach som počúval skladbu Wires od The Neighbourhood a pokúšal sa pri tom pracovať. Cez email mi prišlo niekoľko dôležitých súborov, ktoré som musel spracovať a popremýšľať nad tým. Nad tým do čoho sa mi oplatí investovať a čo, na druhú stranu, nestojí ani za cent.

Jedna z mála, a možno jediná dobrá vlastnosť, ktorú som po svojom otcovi zdedil je schopnosť rozoznať potenciál v ľuďoch a zvyšovať zisk v živote - či sa to týkalo peňazí alebo súkromia. Vždy som zo všetkého dokázal zobrať čo najviac sa dalo.

Keď som sedel na pohodlnom gauči, čítal jednu zo zmlúv, ktoré mi boli zaslané a nechával som ohavného kocúra ležať v mojom lone, bol som vyrušený otvorením dverí, ktoré som začul aj cez nahlas pustenú hudbu. Predtým, keď som žil sám som nebol zvyknutý na otváranie dverí alebo iné zvuky a preto som vždy veľmi dobre vedomí každého jedného pohybu v byte.

Prestal som ťukať do klávesnice a natočil som hlavu tak, aby som dokázal vidieť do vstupnej haly. Dúfal som, že neuvidím to čo pred pár dňami, keď sa Hartley zúfalo zložila na zem. Potom sa mi zverila, že ju vyhodili z práce.

Našťastie bola vo svojej obvyklej nálade – neutrálnej. Až kým sa jej pohľad nespojil s mojim a jej sa oči rozžiarili a na kamennej tvári sa jej objavil široký, veselý úsmev. Tašku, ktorú mala zavesenú na pleciach nechala skĺznuť na zem vedľa linky, kde si vždy svoje veci nechávala predtým, ako ich ukryla v izbe.

„Ahoj," širokým úsmevom si premerala mňa aj ohavné zviera v mojom lone. Nikdy predtým som si ani nedokázal predstaviť, ako ma niekoho prítomnosť a úsmev dokáže rozveseliť. Bola to silná rana uvedomenia. Akoby mojou čiernotou preleteli všetky dúhové farby. Bol som naozaj šťastný.

Prešla okolo gauču, aby sa posadila vedľa mňa a rukami sa natiahla po mojom lone, aby si zobrala kocúra a pomaznala sa s ním. Na širokú hlavu medzi jeho uši mi kládla milión malých bozkov, ktoré by som radšej cítil na svojej tvári, svojich perách. Dokonca by sa mi nezdala nechutná ani tá skutočnosť, že sekundu predtým bozkávala to zviera.

„Tešíš sa na zajtra?" spýtala sa ma a hladila pri tom maznavého kocúra. Zmätene som nakrčil obočie a vystrel sa. Rozhodol som sa oddýchnuť si od niekoľko hodinovej práci na počítači, z ktorého ma začínali bolieť oči. Prešiel som si palcom a ukazovákom po koreni nosa, aby som trochu uvoľnil bolesť, ale nepomohlo to.