Cold.

19

Tašku som pätou odkopol ku stene a prsty som zovrel v pästi. V hánkach mi trochu bolestne zašklbalo, keď môj pevný stisk natrhol malé chrasty, ktoré sa mi tam po mojom poslednom vystúpení spravili.

Tréner nadvihol hlavu a pozrel sa ponad Hartley na mňa. Bol to ten, ktorý ma raz prerušil pri boxovaní a hodil mi uterák. Vtedy, keď som tu bol naposledy s Bobom.

Prižmúrenými očami som ho sledoval a vedel som, že vyzerám hrozivo a naštvane. Mohlo za to prekvapenie z prítomnosti malého dievčaťa a tiež fakt, ako okato si chlapík prechádzal jazykom po perách a naznačoval Hartley nejaké signály. 

Sebaisto som sa postavil tesne za ňu a pevne ju chytil za plece. Trhla svojim telom a pokúsila sa uniknúť mojej ruke. Vedel som, že sa zľakne a bude chcieť utiecť a ešte pevnejšie som ju preto stisol. Jej pohyby sa pomaly stali panickými, kým nepootočila hlavu a neuvidela ruku na svojom ramene. Vtedy nahlas vydýchla, telo sa jej uvoľnilo a ona sa viac nepokúšala uniknúť.

Otočil som si ju tvárou ku sebe a vôbec sa nezaujímal o to, ako nezdvorilo to ku trénerovi pôsobilo. Chvíľu bol prekvapený a zaskočene stál, sledujúc ma. Keď však zistil, že Hartley sa o neho viac nezaujíma a nechystá sa na neho otočiť späť, odišiel.

„Čo tu robíš?" spýtal som sa ostrejším hlasom, akým som na ňu ešte nikdy nehovoril. Nevykoľajilo ju to.

„Úprimne?" spýtala sa a trochu pokrčila obočie. Rázne som prikývol a zamračene ju sledoval. Odstúpila odo mňa, otočila sa mi chrbtom a prešla ku vrecu, ktoré som si privlastňoval. Boxoval som len do tohto, pretože bolo vzdialené od ostatných ľudí, sídlilo v kúte a jeho pozícia mi ponúkala viac súkromia.

„Aká je asi možnosť, že sa náhodne stretneme v obrovskom fitness centre uprostred gigantického Londýna?" spýtala sa a do malých rúk chytila strany vreca. Vyzerala tak drobne oproti tomu obrovskému vysiacemu koženému vrecu, ktoré muselo vážiť viac ako ona sama. Viem, že vrece vážilo určite viac ako šesťdesiat kíl a ak by nebolo na pevnom strope zachytené hrubou chrómovou reťazou, určite by som ju od toho nástroju odtiahol, aby som si bol istý, že ak sa roztrhne reťaz, tak nebude stáť v dosahu padajúceho vreca.

Otočila sa a chrbtom sa o vrece trochu zaprela s detským úškrnom na perách.

„Minimálna," odpovedala si. „Nežijeme v rozprávke, pán Styles."

Uškrnul som sa pozorujúc, ako sa zadkom zapiera o ťažké vrece a úmyselne ho posúva, aby ho trochu rozhojdala.

„Možno som sa náhodou dozvedela, kde chodievaš rád trénovať a možno som predpokladala, že dnes sa tu ukážeš a tak ma možno napadlo, že ťa prekvapím," povedala a odskočila od vreca, ktoré sa začalo hojdať, keď ho prestala svojou váhou odtláčať.

„Možno?" usmial som sa a pristúpil ku vrecu, ktoré som dlaňou zastavil a tým som ju prinútil pokrčiť obočie. Bránil som ďalšiemu úsmevu prekĺznuť na moje pery a udržiaval som pokerovú masku.

„Prečo by si to robila?"

Otočil som sa a prešiel ku svojej taške, z ktorej som si vybral čierne bandáže.

„Možno s tebou rada trávim čas?" zamrzol som v pohybe. Opäť.

„Možno?" zopakoval som, ale tentokrát hlbokým a vážnym hlasom. Pomaly som sa otočil a sledoval, ako sa telom znovu opiera o vrece s rukami spojenými za chrbtom a širokým úsmevom, ktorý jej udieral do očí. Bola krásna.

Hlavu naklonila ku pravému plecu, ale tentokrát to nebol znak arogancie. Teraz si ma skúmavo prezerala od chodidiel až po moje kučeravé vlasy.