Cold.

4

Lakťom som sa stále opieral o drevo a čakal na Boba. Dúfal som, že keď sa vráti nebude zúriť. Možno som ku Davisovi bol trochu neprofesionálny, ale jeho dvojzmysly ma vytočili.

„Bol to nepríjemný chlapík, čo?" ozval sa jemný hlas vedľa mňa. Pozrel som sa na malú Pelletierovú, ktorá ma sama od seba oslovila a tým ma zaskočila. Príjemne zaskočila.

Stála na špičkách a hruďou sa opierala o vysoký pult, aby oznámila svoj príchod. Zapísala sa do diáru vrátničky a cúvla pár krokov od starého pultu.

„Hej," vydýchol som rozrušene. Neveril som, že sa so mnou rozpráva.

Stála predo mnou s rukami prekríženými cez hrudník podobne ako keď vracala Davisovi jeho nemiestnu poznámku, ale tentokrát nevyzerala tak neprístupne a znechutene. „Nevedel som, že maľuješ," povedal som rýchlo, keď sa začala obracať na päte, aby sa vrátila do svojej izby. Chcel som udržať konverzáciu medzi nami čo najdlhšie bolo možné. Stačilo počuť z jej úst niekoľko krátkych slov, aby som si jej hlas zamiloval. Nebol to piskľavý hlas, nebol ani nepríjemne hlboký. Jej hlas znel jemne a zároveň chrapľavo. Moje telo na ten zvuk reagovalo husou kožou. A zvláštny akcent ma nútil premýšľať odkiaľ to dievča v skutočnosti pochádza.

„Otázkou je, čo o mne naozaj vieš," hravo sa uškrnula a pokračovala v ceste ku schodom. Zahryzol som si do pery a premýšľal, čo mám robiť. Mohol som ju nechať ísť a riskovať tak koniec príjemného rozhovoru alebo som mohol ísť za ňou a pokúsiť sa pokračovať v ňom. Nevedel som, kedy nabudúce sa mi pošťastí odchytiť ju v tejto priateľskej nálade. Zrejme už nikdy.

Rukami som sa odrazil od pultu, venoval vrátničke krátky rozlúčkový pohľad a dobehol som Pelletierovú.

„Len to, čo mi o sebe povieš," celý čas som sa potešene uškŕňal a nasledoval ju po schodoch. Zámerne som jej dal prednosť, aby som mohol kráčať tesne za ňou a sledovať jej ladnú chôdzu a pevný guľatý zadok ukrytý pod sukňou.

„Študujem na jednej internátnej škole v Anglicku," začala s jemným pobavením v hlase, „a rada maľujem," dokončila, keď sme sa dostali na koniec chodby a zastali pri jej dverách.

Otočila sa tvárou ku mne, rukou chytila kľučku, akoby v tom hľadala únik a oprela sa chrbtom o dvere. Jej ruka však stále spočívala na kovovej rúčke ukrytá za jej telom.

Husté vlasy zviazané vo chvoste jej samovoľne padali cez pravé rameno a malé pramene sa točili okolo jej tvári. Stále bola strapatá, ale tak nejak mi to nevadilo. Aj keď neupravenosť u žien ma odpudzovala – toto sa nedalo považovať za neupravenosť.

„Oh, naozaj?" ironicky som sa uškrnul, „to som o tebe netušil, ale som ti srdečne vďačný za tieto novo poskytnuté informácie."

„Rada som ti pomohla," detsky sa na mňa usmiala. Ešte stále som bol rozrušený z toho, že ju vidím naozaj sa usmievať, rozprávať na mňa a venovať mi pozornosť a jej roztomilé úsmevy a jednoduchý prirodzený vzhľad mi v uvoľnení nijak nepomáhali. Cítil som sa ako osemnásťročný neskúsený panic, ktorý sa po prvýkrát rozpráva s inou ženou ako je jeho vlastná matka. Potreboval som sa spamätať. „No, ak nebudeš mať nič proti tomu, rada by som ukončila naše veľmi rýchle a veľmi krátke rande, pretože...,"nadvihla ruku, ktorou nedržala kľučku dverí a ukázala mi knihu, ktorú som doposiaľ nezaregistroval. Bola to stará tučná kniha, ale iná ako tá, ktorú čítala, keď sme ju prekvapili v izbe pri prehliadke. „Pekný deň, pán Styles," uškrnula sa, stlačila kľúču a elegantne vpadla do dverí. Zabuchla ich za sebou ešte skôr ako som stihol reagovať na niečo z toho čo povedala alebo sa jednoducho rozlúčiť.