Cold.

5

„Ako to včera dopadlo, Casanova?" zaškeril sa Bob a privítal ma vo svojej kancelárii. Sedel za stolom plným papierov a vyzeral byť zamyslený až do doby, kedy som sa ukázal. S Dominic musel včera v noci poriadne zabodovať.

„Ešte nikdy som tu nebol tri dni po sebe," zamyslene som povedal sadajúc si na kreslo oproti nemu. Zvyčajne som ho navštevoval dva, maximálne tri krát do týždňa s hlbokými prestávkami medzi dňami. Nikdy som tu nebol hneď niekoľko dní po sebe.

„Už dávno viem, že bezo mňa nemôžeš žiť."

Pretočil som očami a chystal sa do neho niečo zavrčať. Prerušilo ma tiché klopanie na obrovské dvere riaditeľne a rýchle vstúpenie bez Bobovho povolenia. Zaskočene som sa pozrel na opovážlivca a nemohol si pomôcť – pobavene som sa uchechtol, keď som videl Pelletierovú. Hartley. Jasné, že to bola ona.

„Posaďte sa, slečna Pelletierová," autoritatívne prehovoril čo mi napovedalo, že si to malé dievča zase urobilo problém. „Daj mi chvíľu, Harry."

Pelletierová si sadla na kreslo vedľa mňa. Lakte si položila na operadlá a naklonila sa bližšie ku Bobovi.

„Len nedávno ste sa len tak-tak vyhli trestu pre neskorý príchod na hodinu a len o niekoľko dní na to sa mi na vás profesori sťažovali pre ten istý dôvod. Nedokážete sa poučiť, slečna Pelletierová?" vyčítavo na ňu prehováral. „Dnes vás ani pán Styles pred trestom nezachráni. To si píšte," zavrčal a ani raz z nej nespustil prísny pohľad.

Pelletierová mlčky sedela a sledovala značkové pero položené na hromade papierov pred Bobom. Jediná výhoda jej mlčanlivosti pre profesorov zrejme bola, že nikdy nič nenamietala a poslušne plnila všetky ich príkazy, ak spadali do normy úloh, ktoré bola ochotná robiť.

„Neviem, čo s vami mám robiť. Hodiny po škole vás nepoučia. Upratovanie školskej telocvične tiež nie. Dokonca ani služba na internáte vás nijak nepotrestá," nechápavo krútil hlavou a natiahol sa po dioptrických okuliaroch, ktoré si zložil, keď som prišiel. „Tak mi povedzte, slečna Pelletierová, čo vás prinúti brať ma vážne?"

Pelletierová mlčala. Tvár mala kamennú a pohľadom stále sledovala pero na kôpke papierov.

Náraz Bobovej päste o drevený stôl Pelletierovú doslova vystrašil. Po jeho rane niekoľko vecí na stole povyskočilo, pero sa skotúľalo z kopy papierov a tichou riaditeľňou sa ozval len ohormný buchot. Hartley vystrašením nadskočila a vyvalila na Boba veľké vydesené oči.

„Ukľudni sa, kamarát," povedal som tichým hlasom, hoci som v tele cítil mierny nával hnevu kvôli jeho výbuchu. Meškanie na skurvenú hodinu nebol dôvod pre rozruch, ktorý okolo celej tejto situácie robil. Nemal právo to malé dievča zastrašovať a ukazovať pred ňou nadvládu v sile. Bolo to voči nej nefér.

Bob zafučal. Hodil sa späť do kresla, z ktorého v zápale hnevu vyskočil a zabezpečil hlučnejšiu a hrôzostrašnejšiu ranu ako by bola, keby ostal sedieť.

„Hartley," vydýchol rezignovane a pozrel sa jej do očí. Teraz mu dovolila pozerať sa priamo na ňu a ona sa pritom pozerala na neho. „Na tristodeväťdesiatom šiestom výročí našej internátnej školy sa ukážeš," jeho hlas znel hrubo, „budeš tam medzi prvými a budeš tam až kým posledný hosť z večierku neodíde. Budeš obsluhovať všetkých ľudí tam. Budeš počúvať ich požiadavky a ani raz sa nebudeš sťažovať alebo odmietať pracovať, rozumieš?!"

Pelletierová zhlboka vydýchla, ale nevyšiel z nej ani hlások. Žiaden súhlas, ale ani námietka. Po pár tichých sekundách nemo prikývla na súhlas a pomaly vstala zo stoličky a prehodila si na rameno batoh, ktorý predtým pohodila ku svojim nohám.